Je až neuveriteľné, kam všade siaha domáca scéna. Iste, dnes je cestovanie ďalej ako do vedľajšieho okresu vecou tak prirodzenou ako dýchanie, no aj tak. Kto by si bol pred nejakými dvadsiatimi rokmi čo i len predstavil, že slovenskí a českí hudobníci z toho najpodzemnejšieho žánru raz budú súčasťou tých najžiarivejších zahraničných mien. Veď stačí pozrieť na príklad snáď najžiarivejší a ním je súčasná podoba britských súmračných kovotepcov Cradle Of Filth.
Podobný, i keď čo do šírenia slávy svojho mena (zatiaľ) oveľa skromnejší prípad, je aj švajčiarske trojčlenné teleso TRAUMALICE, ktorých biciu súpravu obsluhuje Neptun, kedysi zodpovedný za rytmus košickej, dnes už neaktívnej brutal death metalovej hydry Nomenmortis. A ako vidieť, stará láska nehrdzavie. Hoci sa totiž táto úderka hlási jasne k čiernokovovému odkazu, na novom štvorskladbovom EP „Green Glade Gallow“ ľpie jasný tieň kosy, ktorú drží belostná ruka skeletona. Novinke zabalenej do sympaticky v zelenom odtieni vyvedenej súmračnej krajiny, ktorej dominuje prázdna slučka predchádzalo debutové dielo „7 Eyes Of A Crow“. Či sa nieslo v podobnom duchu ako táto aktuálna štvorica songov neviem posúdiť, pretože predchodca zostáva mojim ušiam neznámym pojmom čo ale nič nemení na fakte, že aktuálny minialbum predstavuje TRAUMALICE ako zohranú a životaschopnú formáciu. Svoje hudobné vízie servírujú na pomerne rozsiahlych hudobných plochách, takže celok poľahky atakuje hranicu tridsiatich minút.
Po krátkom, niekoľkosekundovom noise intre sa na vás bez akéhokoľvek varovania vyvalí prvá záležitosť „Into The Glade“ odsýpajúca v tom najvyššom rýchlostnom stupni. Zvuk je sympaticky čistý s jasným rozpoznaním jednotlivých nástrojov (škoda snáď len pomerne plechového nazvučenia bicích), nad ktorými sa vznáša typicky blackovo zafarbený vokál gitaristu Odia, ktorého zozadu spolu so spomínaným Neptunom istí basák Allah, ktorého bublajúci nástroj vytvára naozaj hutný základ celého tohto blasfemického divadla. No v takomto modus operandi nezostane skladba počas celej hracej doby. V strednej časti príde k náhlemu atmosférickému zvoľneniu, kedy celok vskutku obstojne dotvára zvuk akustickej gitary, aby sa následne TRAUMALICE vrátili k nátlakovému úvodu, ktorý je však prekladaný pasážami v strednom tempe, kedy je hlavný dôraz kladený na silnú melodiku. Dvojka v poradí „Arch Angelice“ pokračuje v nastolenom trende s tým rozdielom, že svoje krídla o poznanie viac roztiahne deathová zložka, aby tak spoločne vytvorili dokonalú symbiózu švédskeho čierneho kovu s prímesou jeho smrteľného brata. A opäť jasná a dominantná melodika, ktorá tvorí najsilnejšiu súčasť celého EP, miestami vytvárajúca smutnú, takmer zadoomanú náladu. No jasný vrchol „Green Glade Gallow“ prichádza až v podobe tretej, osemminútovú hranicu pokorujúcej záležitosti „Enemy Ground“. Tá začne pomalým, akustickým vybrnkávaním, ktoré sa postupne pretaví v zmučenú tryznu večného zatratenia a poroby. Počiatočný pomalý a mierny hudobný tok však postupne naberá na sile a dôraze, aby sa zmenil na sonické inferno, ktorému sa neradno stavať do cesty. V týchto chvíľach TRAUMALICE otvorene koketujú s doom metalom, no ten v kombinácií s blackom a deathom vytvára takmer dokonalú zliatinu troch tokov zatratenia súznaice v jedinečnej pekelnej symfónií. A záverečné zastavenie „Beyond Dreams“ predstavuje rozlúčenie zaobalené v plášti sladkobôľnej melanchólie a tichého smútku. Akustické vyhrávky, ktoré sa ako mladé výhonky bojazlivo obtáčajú okolo starého a mohutného kmeňa vystavaného z dávnych spomienok na veci dávno pominuté a zabudnuté. Vskutku očarujúci záver.
TRAUMALICE na svojom aktuálnom EP neprinášajú nič, čo by sa dalo označiť za štýlotvorný maják ukazujúci jasný smer pre ďalšie hudobné pokolenia. Ale o to autorom ani nešlo. Ak ale hľadáte nahrávku v ktorej sa snúbi jasná hráčska kvalita s pocitovou nadstavbou a to všetko korunované umením napísať hodnotné skladby, je „Green Glade Gallow“ presne pre vás.
Dagon