V okamihu, ako som sa dozvedel, že táto nórsko-poľská akvizícia chystá nasledovníka svojho viac ako fantastického debutu, pociťoval som tú dobre známu rozochvenosť v ktorej sa snúbi zberateľská nedočkavosť s (niekedy) prehnanými očakávaniami. A zároveň som si spomenul, ako na mňa zapôsobil ten spomínaný prvý zápis pod menom „Extinctionist“, ktorý na mňa zaútočil silou vskutku nepozemskou a pôsobil na mňa doslova ako čierne zjavenie zo samotného hrdla Pandemónia. Prečítal som si spätne svoju vtedajšiu recenziu a rozpomenul sa na to nadšenie, ktoré sa na mňa skrze túto pekelnú placku vtedy prenieslo. A tak hneď, ako sa ku mne dostalo najnovších deväť krvavých zásekov, neváhal som ani chvíľu so vzájomným zoznámením. A výsledok? Dostavila sa podobne nesporná kvalita spôsobujúca porovnateľné nadšenie ako vtedy pred dvoma rokmi? Áno, ALE…
Ak by som mal krátko a výstižne zhodnotiť svoj dojem z novinky TORTORUM, to prvé čo mi prichádza na myseľ je rozporuplnosť. Nie v kvalite – tá je zrejmá od prvej do poslednej sekundy. Moje pochybnosti pramenia skôr z inšpiračných zdrojov. Veď sa stačí pozrieť na titulný cover novinky „Katabasis“ a poslucháčovi zbehlému v tom, čo sa deje v black metalovom podhubí za posledných (povedzme) päť rokov, to napovie mnohé. Áno, tá dnes toľko citovaná čierno kovová moderna, ktorá sa pomaly ale iste stáva novým nežiaducim trendom zasiahla aj trojicu vedenú Skyggenom a tieň Blut Aus Nord je na aktuálnom opuse miestami viditeľný až príliš. Splodili teda TORTORUM zlé dielo? Tak to ani náhodou.
Celé toto snaženie začína viac než štýlovo klavírnym introm „Descensus“, ktoré dokáže svojim minimalistickým prevedením dokonale navodiť tú pravú atmosféru očakávania niečoho zlovestného a tajomného, čo sa skrýva a číha v Temnote. A presne to sa dostaví počínajúc nasledujúcim kusom „The Great Appetence“, aby postupne naberalo na obrátkach a vyvrcholilo v záverečnej desaťminútovej suite „Beyond The Earth And Air And Sun“. Presne v tomto vidím jednu zo skrytých a zároveň dokonale fungujúcich devíz „Katabasis“. Ak som totiž v prípade predchodcu „„Extinctionist“ vypichol temné vrcholy v podobe konkrétnych songov, novinka je postavená ako jeden nedeliteľný monolit, bez vrcholov a pádov. Svoje viditeľné zlepšenie preukáže Barghest, ktorý pracuje so svojim hlasom o poznanie premyslenejšie a jeho hrdelné kreácie dodávajú doske ten pravý punc zvrátenej postapokalyptickej éry plnej Zla. Potvrdením tohto faktu je mimo iného šiesta položka „Into The Sixth Coil“, kde sa svojim vokálom zľahka obtrie o umenie samotného vládcu Podsvetia Atillu Csihara. No celý tento podpozemský tok exploduje v spomínanom nezadržateľnom záverečnom vrchole zľahka poodhaľujúcom netušený potenciál driemajúcej Temnoty.
Jednotlivé skladby majú oproti minulosti premyslenejšiu stavbu v ktorej je tentoraz kladený najväčší dôraz na stredné tempá pričom ich hracia doba neklesá pod päť minút. No TORTORUM dokáže svojim pravoverným black metalom bez akýchkoľvek kontaminujúcich prímesí zaujať počas celej dosky. Ale vždy, keď sa začnem dostávať dokonale do deja, priblíži mi nasledujúca chvíľa až príliš bolestne vyššie spomínané a až príliš výrazné tiene nepôvodnosti. Áno, je pravda že ani debut neprinášal nič prehnane originálne, no TORTORUM dokázali tieto pôvodné matérie pretaviť v niečo dokonalé. A to je presne to, čoho sa mi na „Katabasis“ až tak úplne nedostáva. No napriek tomu aktuálny opus s prehľadom poráža celé zástupy svojich súputníkov.
Záverečné hodnotenie je možno na prvý pohľad v rozpore s predchádzajúcimi, miestami až príliš kritickými slovami. Ale presne také pocity vo mne „Katabasis“ vyvoláva pri každom opakovanom stretnutí. Na jednej strane TORTORUM potvrdzuje svoju nespornú kvalitu, ktorú však miestami až príliš zatieňuje cesta, ktorú si vybrali a ktorou pred nimi kráčali už mnohí. No zatiaľ je výsledok iba kúsok vzdialený od dokonalej spokojnosti. Ktorým smerom sa však táto pekelná hydra vydá vo svojej budúcnosti, to ukáže čas…
Dagon