Prešlo zopár mesiacov a Lord Morbivod opätovne usúdil, že je potrebné pripomenúť sa ďalším z jeho hudobných skvostov. No dobre, ono to s tou kadenciou jeho nahrávok nie je až také zúfalé, ale každopádne platí v mojich očiach za toho najplodnejšieho autora široko ďaleko. A treba tiež povedať, že táto kvantita ide (až na malé a skôr ojedinelé výnimky) ruku v ruke aj s požadovanou kvalitou. Ba čo viac – napriek tomu, že každý z projektov v ktorých Morbivod pôsobí sa vyznačuje diametrálne odlišným zameraním (či už hudobným alebo koncepčným), všetky spája jedna spoločná vec v podobe jeho typického rukopisu.
Lord Morbivod vyšiel z hlbín black metalového pekla a kruté ozveny čierneho kovu sú pre jeho tvorbu typické do dnešných dní. A sú to práve STÍNY PLAMENŮ, v žiare ktorých sa tento sound ozýva silou najmocnejšou. Je pravdou, že odpadné kráľovstvo v šere pod povrchom miest patrilo vždy k mojim najobľúbenejším a to nielen pre vskutku ojedinelý a absolútne nenapodobiteľný textový koncept (existuje snáď jedna jediná kapela, ktorá by po stránke lyriky kráčala podobnou cestou?), ale aj pre spomínanú prítomnosť prevzácneho black metalu, ktorá je najsilnejšia práve v dielach tohto telesa.
Keď som už načrtol textovú stránku kapely, zdržím sa pri nej ešte o chvíľku dlhšie. Neviem ako vy ostatní, ale mne prídu tieto kanalizačné príbehy naozaj ako fascinujúca a na výsosť originálna téma a navyše, „Šum v pološerech“ ponúka aj tu viac, tu menej skryté odkazy a narážky na iné diela súvisiace so samotným principálom. A tak sa napríklad hneď v úvode dozvieme, že Pan Morbivod nebol v stokách trištvrte roku, keďže jeho čas zaberala príprava albumu „Propadlé vody“, no opäť raz nastal ten pravý čas na „mistrovskou výpravu za pravdou špíny“, či prostý fakt, že napitiu sa z hygienicky závadnej vody sa nevyhol ani Well, inak bokom vzývajúci zbožštený prachmatizmus samotného Umbrtky Páně. Okrem toho sa samozrejme opäť stretneme s dobre známymi či úplne neznámymi postavami Pána z Čistírny, Mistra Jímače, Syna Poklopů či Svatého Pana Dvořáka a ďalších. K tomu si pripočítajte dokonale výstižnú šedú grafiku v tom najlepšom duchu diel minulých a novinka „Šum v pološerech“ začne razom naberať veľmi konkrétnych a jasných kontúr.
Prejdime však k tomu podstatnému, čo je hudba samotná. Ako možno hodnotiť nové, krátke polhodinové dielo tejto squadry? Nebudem napínať a rovno prezradím konečný verdikt. STÍNY PLAMENŮ predstavili svoje doteraz najlepšie dielo. Je síce pravdou, že latka kvality sa nebezpečne zdvihla už vďaka predchádzajúcemu opusu „Propadlé vody“, no „Šum v pološerech“ svojho predchodcu poľahky prekonáva. A je to paradoxne spomínaná krátka hracia doba, ktorá celkovému výsledku neuveriteľne pomáha. To, že sa jedná o STÍNY PLAMENŮ poslucháč samozrejme odhalí hneď v prvých sekundách. Opäť tu nájdete tie isté postupy a Morbivodov rukopis je naozaj všadeprítomný. No tentoraz sa jedná o dielo vskutku vyrovnané z ktorého žiadna z tu prítomných skladieb nevyčnieva smerom nahor ani dolu. A to v minulosti nebolo vždy pravidlom. Stačí si spomenúť na časy keď železo krvácalo a hneď bude jasné, o čom je reč. A potom je tu ešte jedna vec, ktorá posúva novinku v mojich očiach smerom nahor. Morbivod sa nikdy v minulosti netajil obdivom k švédskej pancierovej divízií Marduk a práve „Šum v pološerech“ je jasným a žiarivým príkladom toho, ako sa toto učenie od majstrov dá brilantne a bezo zbytku zužitkovať v praxi. STÍNY PLAMENŮ totiž v niektorých momentoch („Dějiny krve“, „Bledé cesty čistírenských muk“ či „Synchronizace vod“) so Švédmi doslova splynuli za dostatočného zachovania si vlastnej tváre, takže nie je žiadnym problémom kedykoľvek identifikovať s kým máte tú česť. A hoci doska obsahuje aj pár pomalších („Oddech par“), či komplexnejších a rozložitejších songov (úvodný kus „Borský sběrač“), sú to práve tie najrýchlejšie výplachy, v ktorých je Morbivodov Cech najsilnejší. A tí z vás, ktorí okrem pravosti čierneho kovu a nezastaviteľnej rýchlosti preferujú aj dostatok melódií, nech sa zamerajú na položky „Flexibilní stoka“ alebo „Synchronizace vod“, kde je tento hudobný aspekt až nebezpečne nákazlivý.
STÍNY PLAMENŮ patria k telesám, ktoré majú svoju pozíciu na scéne vďaka dlhoročnému a trpezlivému budovaniu svojho statusu pevnú a istú. A kvalita diel akými „Šum v pološerech“ nepochybne je, toto postavenie každopádne umocňuje a potvrdzuje.
Dagon