Keď sa naskytla možnosť zrecenzovať nový, v poradí už šiesty album moravskej stálice SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY zatitulovaný poeticky „Smutnice“, navrhol kolega All, aby som sa toho ujal ja, pretože to chce erudovanejší názor. No – v tomto smere rozhodne nie som tým najpovolanejším. Iste, kapelu veľmi dobre poznám, no moje „aktívne“ obdobie je ohraničené trojicou diel „…Amber Sea“, „Iron“ a predovšetkým prelomového „Behind The Shadows“ – teda tá najrannejšia tvorba zoskupenia. Niežeby som o ostatné dosky nejavil žiadny záujem – vedel som o každej jednej z nich, no (k mojej veľkej škode), vždy okolo mňa iba prefrčali, kým sa moja pozornosť zamerala zakaždým na niečo iné. A tak som si tentoraz povedal, že je načase pristaviť sa pri aktuálnom opuse o čosi dlhšie…
Už prvé vypočutie (a po ňom množstvo ďalších) ma utvrdili v tom, že SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY je stále tou kapelou, ktorú som si pamätal z dôb Tieňov. Aktuálna tvorba samozrejme smeruje kdesi inam, ale tá nadväznosť tam cítiť je. Alebo inak. Tam, kde „Iron“ a hlavne „Behind The Shadows“ ponúkali surové diamanty tej najvyššej kvality, prinášajú „Smutnice“ rafinovane vybrúsený krehký šperk, ktorý vďaka svojej prepracovanosti neporovnateľne stúpa na cene. Poďme sa teda pozrieť na to, ako cenný tento drahokam je.
Prvá vec, ktorú musím aktuálnej doske prirátať k dobru, je absolútne dokonalé zaranžovanie jednotlivých skladieb do výsledného celku. Úvodné kusy „Ten, který ukoval Slunce“ a „Kdo z nás je víc“ sú totiž nielen hitovými kusmi par excellence, ale predovšetkým príspevkami, ktoré si poľahky naklonia na svoju stranu všetky kovové duše, takže akákoľvek opozícia je dopredu utíšená. No nechápte ma zle. Nie je to tak, že by Silenti za úvod zaradili nejaké tie melodicko-metalické odrhovačky, aby si na svoju stranu naklonili publikum. V oboch prípadoch ide o rafinovane zahrané kusy, ktoré v sebe nezaprú odkaz na veci dávno minulé. No napriek tomu, že „Smutnice“ majú vďaka tomu naozaj razantný štart, tie naozaj veľké veci sa začnú diať až s príchodom tretej, baladicko-romantickej spovede „Synečku“. Od tohto momentu sa totiž Pavlov vokál stiahne citeľne do úzadia, aby svoje pozície prenechal civilnému a zároveň nesmierne citlivému Hankinmu hlasu. Určite jeden zo zásadných, no v mojich očiach nie vrcholných zastavení albumu. To v mojich očiach predstavuje nasledujúca, viac než sedem minút trvajúca kompozícia „Ptakoprav“, ukrývajúca v sebe toľko malebných zákutí a jemných odbočení, ktoré by iným súborom vystačili minimálne na polovicu dosky. Práve tento song ukazuje, v čom je sila súčasných SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY. Kapela totiž dokáže napísať skladbu, ktorá naoko neohúri zložitou technickou výstavbou, no jej kľudná sila a nezmierna krása rastú postupne a nezadržateľne do nečakaných sfér.
Podobným príkladom je aj nasledujúca „Malověrná“, vyvedená v skutočne komornej atmosfére s dominujúcou basgitarou a dokonale dopĺňajúcimi sa mužsko-ženskými vokálnymi elementami. No Silenti boli odjakživa naklonení taktiež hudobnému odkazu predkov a túto záľubu viac než dostatočne dokumentuje melodická a spevná „Za nevěstou“, vďaka ktorej je kapela s folklórnym umením takmer za jedno. Jediná položka, ktorá sa mi zdá v inak nadpriemernom celku mierne bezfarebná a tak trochu zbytočná, je predposledný kus „Tichý zpěv“. Neviem prečo, ale ani po mnohých a mnohých opakovaniach mi jednoducho táto časť Smutníc ako jediná k srdcu neprirástla. To sa ale rozhodne nedá povedať o záverečnom smutno-krásnom rozlúčení „Bezbřeží“ predstavujúcom poetické vyznanie k samotnej Morane. A hudobná zložka predstavuje v mojich očiach druhý jasný vrchol tohto inak nepochybne viac než nadpriemerného diela.
SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY svojim aktuálnym dielom dokázali, že veľké a podmanivé opusy nemusia nutne vznikať iba na západ od našich hraníc. Naopak, skúsenosti posledných desaťročí dávajú za pravdu, že skutočné klenoty vznikajú v iných častiach sveta. A „Smutnice“ sú toho dôkazom.
Skladby: Ten, který ukoval Slunce, Kdo z nás je víc, Synečku, Ptakoprav, Malověrná, Za nevěstou, Tichý zpěv, Bezbřeží
Sestava: Hana Hajdová – zpěv; Radek Hajda – kytara; Pavel Hrnčíř – zpěv; Gabriela Povraznikova – housle; Stanislav Pavlík – baskytara; Michal Sýkora – violoncello; Michal Milták – bicí.
Dagon