Slovenskou kapelu PEORTH jsem doposud vůbec neznal. Když jsem si ale procházel letošní line-up festivalu Symbolic a chtěl si poslechnout většinu vystupujících, samozřejmě především ty kapely, které mi do té doby nic neříkaly, narazil jsem i na tuhle partu z okolí Vráblů. A musím říct, že mě pořádně zaujala. Jejich melodický death metal je na velmi vysoké úrovni, nechybí mu potřebná razance, melodika ani atmosféra a svou kvalitou si v ničem nezadá s mnohem známějšími jmény žánru. O to větší škoda je, že PEORTH nakonec na Symbolic nedorazili. Zdravotní komplikace jednoho z členů si bohužel vyžádaly svou daň a kapela musela svou účast na festivalu oželet. Naštěstí ale nic nebránilo tomu, abychom se spojili alespoň na dálku a společně rozebrali více než dvacetiletou historii kapely, její hudební vývoj, aktuální album „(De)formation“ a také její fungování v dnešní době.
PEORTH mají za sebou pořádný kus cesty, několik personálních změn a spoustu zkušeností, které se přirozeně odrážejí i v jejich současné tvorbě. V rozhovoru s Martinem (bicí) a Máriem (kytara) jsme se proto vrátili nejen k začátkům kapely, ale nahlédli jsme také do jejího zákulisí a zjistili, co ji i po tolika letech žene kupředu. A pokud jste na tom podobně jako já a jméno PEORTH vám dosud nic neříkalo, možná je právě teď ten správný čas to napravit.
PEORTH fungují od roku 2002. Když se dnes ohlédnete úplně na začátek, co z tehdejší kapely v té dnešní vlastně ještě zůstalo?
Mário: Ahoj! Ostala chuť hrať, tvoriť a posúvať sa ďalej. Dieru do sveta už s týmto žánrom asi neurobíme, ale nadšenie, hlavne z novej tvorby, máme rovnaké ako v roku 2002.
Za více než dvě dekády jste prošli několika personálními změnami i různými hudebními obdobími. Kdy podle vás nastal největší zlom ve vývoji PEORTH?
Mário: Máš pravdu. Personálnych zmien bolo niekoľko. Asi najväčší zlom nastal práve vtedy, keď sme sa konečne personálne ustálili. Vieme, od koho môžeme čo očakávať, poznáme svoje technické zručnosti aj svoje limity. A to nám umožňuje rýchlejšie, jednoduchšie a lepšie tvoriť skladby, viac sa sústrediť na detaily a atmosféru jednotlivých skladieb a hlavne na kompaktnosť celého albumu.
Když si pustíte „Not Civilized, Yet?“, „Escape to Prison“, „Make the Reversal“ a nakonec „(De)formation“, slyšíte v nich pořád jednu kapelu, nebo máte pocit, že jste se v některých momentech vlastně stali úplně jinou kapelou?
Mário: V čase vzniku albumu „(De)formation“ sme sa z veľkej miery stali novou kapelou. Vsadili sme viac na atmosféru, kvalitu a mohutnosť zvuku. Ale keby sme dnes znovu nahrávali album „Not Civilized, Yet?“ s dnešnými možnosťami a skúsenosťami, znel by dosť podobne ako „(De)formation“. Takže zmena nastala hlavne v spôsobe nahrávania a vo výslednom zvuku albumov. Čo sa týka pódiového vystúpenia, zostávame rovnakou bandou. Akurát nás už viac bolia kĺby. 🙂
Co je podle vás dnes typický zvuk PEORTH? Je to něco, co dokážete pojmenovat, nebo je pro vás důležitější, aby ho člověk poznal už po několika taktech?
Mário: Typický zvuk, ak porovnáme naše minulé albumy, nemáme. Zhodli sme sa však, že zvuk albumu „(De)formation“ nás vystihuje a chceli by sme takto znieť aj v budúcnosti. Postupom času sme zistili, že je pre nás dôležitejšie vystihnúť tú správnu atmosféru. Samozrejme, aj zvukovo chceme znieť „svetovo“. Ak by som to mal pomenovať, naším cieľom je vtiahnuť poslucháča do nášho sveta a udržať ho v nálade našej hudby až do poslednej sekundy… a ešte dlhšie. 🙂
Pojďme k vaší dosud poslední řadové nahrávce. Název „(De)formation“ vnímám jako poměrně silnou metaforu. Člověk prochází životem, čelí různým zkouškám a na jejich konci už není stejný jako před nimi. Co přesně pro vás „deformace“ znamená?
Martin: Deformácia znamená zmenu pod vplyvom okolností a životných udalostí. Určite sme sa zmenili aj my ako kapela a ani ako jednotlivci už nie sme tými istými ľuďmi ako pred pár rokmi. Len za posledné roky sme v našich životoch zažili veľa udalostí – narodili sa nám deti, vnúčatá… V mojom prípade to bola za posledné tri roky strata oboch rodičov, takže pre mňa má album dosť osobný význam. Sú to veci, ktoré sa v živote dejú a formujú (alebo aj deformujú) človekov pohľad na svet.
Album jste z velké části nahrávali v domácím studiu. Pomohlo vám domácí prostředí být kreativnější, nebo naopak přináší domácí nahrávání riziko, že se člověk začne utápět v detailech?
Martin: Pomohlo nám byť v pohode a nahrávať bez stresu. Môžeme však poctivo povedať, že sme počas tohto procesu nespadli ani do pasce neželanej komfortnej zóny (teda neboli sme leniví pustiť sa do práce a zbytočne sme proces neodkladali), ani do pasce nekonečného nahrávania jednotlivých skladieb (s vedomím, že to môžeme robiť dlhšie ako v štúdiu). Dali sme si záležať, ale „nezacyklili“ sme sa.
Která skladba byla při tvorbě největší výzvou a která naopak vznikla téměř sama?
Martin: Ja osobne som ten typ muzikanta, ktorý si vôbec nepamätá vznik jednotlivých skladieb. Pamätám si len, že „In My Own Cage“ z nás „vypadla“ veľmi rýchlo a spontánne. Pri skladbe „Reconciliation Path“ vznikla tá „bolesť“ tým, že som k nej napísal text. Obom spevákom som do jednotlivých strof nevedomky nahustil veľké množstvo slov, a preto ma za to dodnes „majú veľmi radi“. 🙂
Vaše poslední album mě opravdu potěšilo. Podle mého názoru jde o skutečně profesionální práci. Máte už nyní představu, jakým směrem chcete svou hudbu posunout a jak ji ještě vylepšit?
Martin: Ďakujeme, to nás veľmi teší! My sme s výsledkom rovnako veľmi spokojní a pri každej zmienke o našom albume radi vyzdvihneme prácu Adama Mičinca – talentovaného slovenského gitaristu a producenta, ktorý nám album mixoval a masteroval. Spolupráca s ním bola veľkým gamechangerom a všetko, čo nám poradil a čo nás naučil, sa snažíme pretaviť už do súčasnej produkcie – momentálne totiž nahrávame trojskladbové EP. Zvukovo by sme sa teda radi posunuli ešte o úroveň vyššie, ale základnú predstavu o zvuku trafil Adam na albume „(De)formation“ veľmi dobre. Žánrovo by sme radi zostali v medziach melodického death metalu, hoci máme ambíciu trochu pritvrdiť a viac pracovať s atmosférou.
Dnes už nestačí jen dobře nahrát album. Musí také dobře znít, dobře vypadat a musí se o něm vědět. Co je podle vás ze všeho nejtěžší?
Martin: Ak má kapela ambíciu dať o albume vedieť veľkému počtu ľudí a preraziť, tak si myslím, že najťažšie je práve zaujať a presvedčiť poslucháčov, aby si pustili práve jej album. V záplave novej hudby a kapiel je podľa mňa toto to najťažšie. Existuje možnosť platiť si reklamy, sponzorované príspevky či prémiové účty na rôznych streamovacích platformách, ale ľudia ťa stále môžu jednoducho „preskrolovať“. Keď však začneš príliš tlačiť na pílu a príliš veľa vecí vymýšľať, môže sa stať, že to budeš robiť nasilu a stratíš sám seba. Už to nie je autentické, ľudia vycítia kalkul a prehnané promo tak môže byť aj kontraproduktívne.
Předchozí tři řadová alba PEORTH vyšla vždy u vydavatelství, zatímco „(De)formation“ jste se rozhodli vydat sami. Co vás k tomuto kroku vedlo? Byla to vědomá touha mít nad deskou úplnou kontrolu, nebo spíš praktické rozhodnutí vyvolané situací na scéně?
Martin: Skôr išlo o praktické rozhodnutie. Vydavateľa sme, myslím, ani nehľadali. Labelov, ktoré vydávajú slovenské metalové kapely, je už málo a ani sa niet čomu čudovať. Streamovacie platformy prevalcovali predaj CD nosičov, a to aj v prípade veľkých kapiel, nehovoriac o UG scéne.
Když porovnáte zkušenosti s vydavateli u předchozích alb a vlastní vydání „(De)formation“, která cesta vám dnes připadá smysluplnější?
Martin: Aj keď sme si CD vydali sami a hľadanie labelu sme prakticky hneď „vzdali“, vydanie CD pod hlavičkou vydavateľstva má predsa len svoje výhody. Kapela stráca nad nosičom úplnú kontrolu, čo nemusí byť na škodu. Album sa dostane aj na miesta, na ktoré kapela buď nemá dosah, alebo o nich ani nevie. Môže sa tak dostať do rúk promotérov, organizátorov festivalov, ľudí zo zinov či rádií, o ktorých kapela dovtedy ani netušila, a podobne.
Slovensko mělo v devadesátých letech velmi silnou deathmetalovou scénu. Jaký vztah k této generaci máte? Když se řekne slovenský death metal devadesátých let, která jména se vám vybaví jako první?
Martin: Určite kapely ako DEPRESY, SANATORIUM, DEMENTOR, PERVERSITY, PATHOLOGY STENCH, PYOPOESY, APOPLEXY, DEHYDRATED, LUNATIC GODS a podobne. Pre mňa osobne je tento vzťah hlboký. Ako približne jedenásťročný som hltal všetky čísla časopisov SPARK a METAL HAMMER a čítal o týchto kapelách. Bolo pre mňa preto cťou a zadosťučinením, keď som sa s nimi neskôr osobne stretol a mohol s nimi zdieľať pódiá. Nemám síce na toľko času ako kedysi, ale dodnes rád sledujem a čítam o histórii českej a slovenskej metalovej scény.
Myslíte si, že dnešní slovenské kapely vědomě navazují na tehdejší scénu, nebo už mezi generacemi vznikla tak velká propast, že jde spíš o historickou kapitolu?
Martin: Z môjho pohľadu si novovznikajúce kapely už razia vlastnú cestu. Možno sa mýlim, ale nemyslím si, že členovia súčasných mladých kapiel počúvajú staré demá a prvé albumy slovenských metalových kapiel z konca 90. rokov tak ako moja generácia (alebo ešte staršie generácie metalistov). Doba pokročila, v popredí sú iné žánre a hlavným zdrojom hudby sú sociálne siete a streamovacie služby. Pre mladých ľudí je preto táto scéna skôr historickou záležitosťou.
PEORTH vznikli právě v době, kdy se devadesátá léta pomalu uzavírala. Měli jste tehdy pocit, že vstupujete do nějaké konkrétní slovenské metalové tradice, nebo jste si šli úplně vlastní cestou?
Mário: Šli sme úplne vlastnou cestou. Nesnažili sme sa hrať ani znieť tak, ako bolo alebo je práve moderné. Internet ešte nebol dostupný, takže sme poznali len zopár kapiel zo slovenskej scény. Melodický metal vtedy na Slovensku hralo len málo kapiel, alebo sme o nich jednoducho nevedeli. Poznali sme napríklad DOOMED, HECATE či THALARION. S týmito kapelami sme neskôr spoločne zdieľali pódiá.
Je region kolem Nitry a Vráblů podle vás pro muzikanta spíš výhodou, protože máte klid na tvorbu, nebo nevýhodou kvůli menší scéně a horší dostupnosti koncertů? Žijete stále v této části Slovenska?
Martin: Okrem nášho speváka Doda žijeme všetci v okolí Vrábeľ. Nikdy sme túto oblasť nejako nevnímali ako výhodu či nevýhodu z hľadiska scény alebo geografickej polohy. Blízko máme okrem Nitry napríklad aj Bratislavu a Banskú Bystricu, takže koncerty minimálne v týchto mestách sa nám vždy podaria a občas aj viackrát do roka. Určite nemáme toľko príležitostí zahrať si na festivaloch ako vy v Českej republike, ale inak sa nesťažujeme. Berieme to tak, ako to je. 🙂
Jak se změnil váš vztah ke kapele s věkem? Je PEORTH pořád především vášní, nebo už také určitou formou závazku?
Martin: Z väčšej časti je to, samozrejme, vášeň, keďže nie sme profesionálni muzikanti a každého z nás živí niečo iné. Ale určite je v tom aj istá forma záväzku. Za tie roky toho človek veľa prežil, vložil do kapely obrovské množstvo energie, času, nervov a peňazí, obetoval iné záľuby… Takže je to aj trochu záväzok – náš záväzok voči kapele. Keď už kapela prežila toľké roky a prešla si toľkými strasťami aj radosťami, nie je jednoduché skončiť zo dňa na deň.
Členové kapely mají práci, rodiny a další povinnosti. Jak těžké je dnes sladit pět různých životů tak, aby kapela mohla fungovat?
Martin: Je to náročné, ale ako sa hovorí: „Kto chce, hľadá spôsoby, ako veci zariadiť, aby fungovali“. Na jednej strane sme už všetci po tridsiatke a, ako píšeš, nikto z nás už nie je bezstarostný tínedžer. Máme rodiny, prácu, záhrady, domy, povinnosti a podobne. Z tohto pohľadu je to, samozrejme, ťažšie. Na druhej strane nám však súčasné technológie pomáhajú zvládať fungovanie kapely aj dnes. Pripravujeme si demá, skladby nahrávame a píšeme v DAW programoch (za posledné roky nás začalo veľmi baviť sa v nich vŕtať), takže na skladbách pracujeme a cvičíme aj doma prostredníctvom zdieľaných úložísk. To nám umožňuje pracovať na nových skladbách nezávisle od seba.
Máte nějaký konkrétní cíl, kterého byste ještě chtěli s kapelou dosáhnout? Například vystoupit na nějakém prestižním festivalu, vyrazit na zahraniční turné, zahrát si jako předkapela někomu konkrétnímu atd.?
Martin: Určite áno, aj keď na rovinu priznávame, že už netlačíme na pílu tak ako kedysi a nechávame takýmto veciam voľný priebeh. Predskakovať kapelám ako INSOMNIUM, AMORPHIS, IN FLAMES, SOILWORK, BE’LAKOR a podobne by bolo určite super, rovnako ako zahrať si na festivale BRUTAL ASSAULT. Boli by sme však radi, keby tieto veci prišli tak nejako nenásilne, bez toho, aby sme na niekoho tlačili, presviedčali ho, niekam vypisovali alebo zháňali konexie… Určite existuje protiargument, že ak si za tým tvrdo nepôjdeme, tieto ciele sa nikdy nenaplnia. Vzhľadom na vek kapely však cítime, že ak má k takýmto koncertom dôjsť, malo by to prísť prirodzene.
PEORTH přežili více než dvacet let, několik změn v sestavě, proměny hudebních trendů, covid, osobní problémy i změnu celého způsobu, jakým dnes lidé poslouchají hudbu. Co je podle vás to hlavní, co vás stále nutí pokračovat?
Martin: V prvom rade nás tak trochu „sebecky“ baví hrať žáner bez ohľadu na to, koľko ľudí ešte počúva melodický death metal. Istý čas sme boli frustrovaní z toho, že sme už staromódni, že mladí ľudia uprednostňujú inú hudbu, že už nie je pre koho hrať a podobne. Myslím si, že práve na tomto si veľa kapiel vylámalo zuby. Stanovili si príliš ambiciózne ciele, a keď sa im ich nedarilo plniť, buď stratili motiváciu, alebo sa v snahe dosiahnuť akýsi „úspech“ vzdali vlastnej identity. A napokon to aj tak vzdali. Paradoxne nás však zachránilo práve to, že sme sa od týchto vecí dokázali odosobniť. Zamerali sme sa len na hudbu, ktorá nás baví, bez ohľadu na to, čo prinesie budúcnosť.
Skvělé, moc Vám děkuji za rozhovor. Doufám, že se mi příště už podaří vidět Sás naživo. Ať se daří!
Martin a Mário: Veľmi pekne ďakujeme za priestor a zaujímavé otázky! Zdravíme celý Rumzine, prajeme všetko dobré a snáď sa raz porozprávame aj osobne!
ALL