Jedna z mojich najobľúbenejších kapiel pripravila pre večne hladných fans nové DVD. Navyše od vydania jedného z ich zásadných albumov „Countdown To Extinction“ ubehlo už dlhých 20 rokov a tak nečudo, že práve toto dielo sa stalo základom práve recenzovaného vydania. Áno, MEGADETH sa rozhodli, že Odpočítavanie k zániku prehrajú celé, skladbu po skladbe. Takže u každého pravoverného fanúšika to mali už dopredu vyhraté… alebo nie?

Žiaľ, tá druhá spomínaná možnosť je pravdou. A pritom je pre mňa ťažké povedať, čím to je. Alebo inak, zážitok z DVD by bol dokonalý, ak by nebolo niekoľko maličkostí, ktoré v konečnom dôsledku vyvolávajú až príliš veľa pochybností. Ale poporiadku. Celý setlist je vystavaný priam ukážkovo. Dosku, ktorej sa to všetko týka MEGADETH neodhalí hneď v úvode. Ako návnada a „rozohriatie“ publika totiž slúžia na úvod dva časom preverené záseky, konkrétne „Trust“ a absolútne dokonalý „Hangar 18“, po ktorých nasleduje horúca novinka v podobe „Public Enemy“, patriaca na poslednom silne nepresvedčivom opuse „Super Collider“ našťastie k tomu najlepšiemu. A potom už nasleduje to, na čo bol zvedavý snáď každý. „Countdown TO Extinction“ od A až po Z, alebo inak od úvodnej nátlakovej hitovky „Skin O´ My Teeth“ až po rozložitú „Ashes In Your Mouth“ obracajúcu sa svojou výstavbou niekam späť k „Rust In Peace“. A na záver tri esá, bez ktorých by kapela snáď ani nemohla odísť z pódia: „She Wolf“, „Peace Sells“ a „Holy Wars… The Punishment Due“.

Z pôvodnej zostavy „Countdown“ sú to samozrejme prítomní iba obaja Davidovia (Mustaine a Ellefson) a tak som bol viac ako zvedavý, ako si zvyšní dvaja členovia poradia so svojimi partmi. A treba povedať, že tak ako Shawn Drover dokonale ctí prácu Nicka Menzu, rovnako aj Chris Broderick svojou hrou pôsobí, akoby sa na skrz jeho prsty vrátil samotný Marty Friedman. A čerešničkou na torte sú dokonale zvládnuté sóla, presne tak, ako ich kedysi nahral ich pôvodný autor. Jednoducho, celý koncert je odohratý s dokonalým prehľadom bez jediného zaváhania. V čom je teda problém? Prvou vecou, ktorá mi vyslovene vadí, sú tri obrie obrazovky, jedna nad bubeníkom a dve menšie po jeho stranách. Uznávam, že naživo tie krikľavo farebné a dynamicky sa meniace obrazy, vždy aktuálne ku konkrétnej skladbe môžu pôsobiť naživo zaručene funkčne, ale na DVD pôsobia rušivo a občas som mal problémy sústrediť sa na samotné dianie na pódiu. No druhá a oveľa závažnejšia vec je spev samotného Mustaina. Ten, kto niekedy videl MEGADETH naživo vie, aké má Dave s hlasom vždy problémy. Ono to už tak nejako patrí k jeho koloritu. No jeho bezchybný výkon na tomto nosiči jasne ukazuje, že svoje party prespieval znovu, tentoraz v bezpečí štúdiových stien. Tento fakt na mňa pôsobil naozaj až príliš umelo a do diania som tak bol naplno vtiahnutý až niekde v poslednej tretine koncertu.

Ale niektoré maličkosti naozaj potešili. Napríklad samotný Vic Rattlehead, ktorý sa po vzore veľkého železného Eddieho objaví na pódiu počas „Peace Sells“ , či záverečné poďakovanie v nekonečnom počte jazykov, medzi ktorými sa mihne aj „dekuji“…

Pripomienka zásadných albumov je vec sympatická, no v prípade MEGADETH nadobúdam nepríjemný pocit, že ich využíva ako barličku po nepresvedčivých nových štúdiových doskách. Po „Thirteen“ prišlo DVD „Rust In Peace“ a po ešte rozpačitejšom „Super Collider“ aktuálna nálož. A tak bude vážne na zamyslenie, ak sa o rok či dva objaví jubilujúca „Youthanasia“.

Dagon

http://www.megadeth.com/