Sú také kapely. Tvoriace diela podmanivé svojou originalitou, charizmou, veľkoleposťou či jednoducho dokonalou počúvateľnosťou. No napriek nespochybniteľnej kvalite zostáva na nich Kainovo znamenie spôsobujúce, že ich meno nikdy nebude patriť k tým, ktoré hýbu hudobným svetom a ktoré sú súčasťou vášnivých debát vedených nad piatym pivom v lokálnom pube. A žiaľ (alebo našťastie?) patrí medzi nich aj švédska jednočlenná akvizícia MARA.
Spomínam si, ako nečakane, ale o to viac intenzívne ma zasiahol debut „Seiðr“. Album, ktorý každou svojou molekulou proklamoval vernosť tomu najpravovernejšiemu severskému čiernemu kovu, akú si len možno predstaviť. Počnúc grafickou úpravou, pokračujúc cez zvuk a končiac samotnou výstavbou jednotlivých skladieb. Jednoducho manifest toho najrýdzejšieho black metalu. Máločo ma v posledných rokoch zasiahlo tak, ako práve toto dielo. A tak som nedočkavo čakal, čo sa bude diať ďalej. No a moje očakávania skončili s príchodom nového matrošu „Thursian Flame“.
Nebudem vás napínať a hneď skraja prezradím to, čo by malo zostať skryté až do samotného záveru. MARA ma nesklamala a priniesla presne to, čo som dúfal, že budem počuť. Takže výsledkom je zaručená spokojnosť. I keď jedno „ALE“ sa tu predsa len nájde a je to práve táto drobná škvrnka na bezchybne žiariacej koróne, ktorá predsa len radí „Thursian Flame“ až za (zatiaľ) neprekonateľný debut „Seiðr“. O čo teda ide? Ihneď musím vyvrátiť všetky pochybnosti o tom, že by snáď tentoraz Vindsval nejakým spôsobom pochybil. To ani v najmenšom. Aktuálnych osem skladieb na ploche presahujúcej tromi minútami polhodinu hracieho času znesie tie najprísnejšie kritériá, aké možno na tento hudobný štýl klásť. Za tým si neochvejne stojím. Ten drobný problém tkvie v niečom inom. Ide o to, že kým predchodca „Seiðr“ dokonale evokoval nekonečné zasnežené nordické hlboké lesy vo svojej krutej a neprístupnej osamelosti, novinka spodobuje skôr krvavé bojové pole, kde niet miesta pre akýkoľvek náznak slabosti či ľudskosti. Alebo inak. Kým minulý opus otáčal svoj krvavý pohľad k dávnemu umeniu nórskych velikánov ako DARKTHRONE či GORGOROTH, „Thursian Flame“ sa navracia späť do švédskeho kráľovstva, niekam do náruče MARDUK.
Nemyslím tým to, že by MARA bezducho kopírovala Morganovu štvorčlennú úderku. Skôr ide o to, že Vindsval na novinke popustil uzdu svojej beštiálnosti na maximálnu možnú mieru, mysliac pritom stále na pevnú výstavbu skladieb, kde zostáva dostatok miesta pre melodiku a rytmus. No a mne je jednoducho bližšia prvá spomenutá cesta. Avšak kvalita tu je. Stačí sa započúvať do kusov ako „Become Free“, „Kill Torment Destroy“, „Eternal Death“, alebo titulného kusu „Thursian Flame“. Väčšine skladieb stačí k realizácií hracia doba neprekračujúca štyri minúty, no aj na tomto pomerne malom priestore je vyjadrené všetko potrebné. Ale je tu aj jedna výnimka a tou je záverečný, takmer desať minútový epos „Ginnungagap“ odhaľujúci zatiaľ len tušené vnútro MARA. Skladba pomaly, avšak nezadržateľne rastie do svojej krutej veľkoleposti od počiatočného, takmer bázne plného úvodu, ktorý sa však s krutou neodvratnosťou postupne pretaví do podoby nezastaviteľnej bojovej beštie.
Sú také kapely. Aj napriek tomu, že dokážu svetu ponúknuť dokonalý hudobný zážitok, zostanú naveky v tieni iných, zvučnejších a neporovnateľne známejších mien. No ak by k tejto skupine mala patriť aj MARA, ktorá ponúkla svetu doteraz dve dokonalé diela, jednalo by sa o krutú hru zloprajného Osudu.
Skladby: Intro, Thursian Flame, Become Free, Kill Torment Destroy, Skymning, Hatred, Eternal Death, Ginnungagap
Sestava: Vindsval – hudba a vokály
Dagon