Aktuálny rok sa z tvrdokovového hudobného hľadiska okrem iného nesie v mohutnom nápore, ktorý sa na večne hladných fans valí z rozľahlých ukrajinských diaľav. Určite je tento atak v nemalej miere spôsobený neutíchajúcou a nepriaznivou situáciou v ktorej sa krajina zmieta v poslednej dobe a chaos a utrpenie do ktorých je náš východný sused vohnaný je živnou pôdou pre umelecké vyjadrenie národnej nespokojnosti a poroby. Ak by sme zostali iba u tých známejších mien, tak toto tvrdenie je podložené novými prírastkami velikánov tamojšej scény, akými sú bez debaty KHORS, DRUDKH či práve recenzovaná KRODA. A to nás ešte čaká pomyselné vyvrcholenie v podobe novinky NOKTURNAL MORTUM, ktorí aby toho nebolo málo, chystajú hudobné príspevky hneď dva.

Ale späť ku KRODE. Táto kapela zaujala nemalý zástup poslucháčov už s príchodom ich debutového snaženia „Поплач мені, річко…“, ktoré raz a navždy definovalo to, o čom bude hudobná produkcia (vtedy) dua Eisenslav a Viterzgir. Hudobne, konceptuálne, lyricky a obrazovo. Áno, bola to práve neskutočne sugestívna a zároveň vo svojej podstate jednoduchá, miestami až triviálna zmes obrazov, ktorá vytvorila aspoň na pohľad z KRODY teleso, ktoré sa poľahky dalo odlíšiť od zvyšku scény. No našťastie, nezostalo iba pri tom. Už spomínaný debut priniesol mierou vrchovatou to, na čo neskoršie opusy a splitká vytvárali ďalšie a ďalšie variácie. A treba povedať, že hoci sa kapela od prvotnej podoby svojho diela neskôr nepríliš vzdialila, každý nový album bol kvalitnejší a podmanivejší ako tie predchádzajúce. No tento zdanlivo bezproblémový chod sa razom zadrhol v okamihu prekvapivého odchodu jedného z dvojice pilierov Viterzgira, ktorý platil v mojich očiach za tú kreatívnejšiu polovicu tohto interesantného projektu. A určite som nebol sám, kto očakával prvú osirelú dosku „Schwarzpfad“ s nemalými obavami.

Našťastie, predchádzajúci opus presvedčil všetkých pochybovačov a skeptikov o tom, že Eisenslav dokáže aj bez svojho umeleckého dvojčaťa priniesť kvalitu minimálne tej úrovne, na akú sme boli zvyknutí aj v minulosti. No napriek tomu sa moje obavy o ďalší osud KRODY nevytratili úplne a novinku „GinnungaGap GinnungaGaldr GinnungaKaos“ som očakával s nie príliš bezstarostnými pocitmi. Aká teda táto nová osmička songov je?

Prvé, čím album zaujme a čo bolo zrejmé už na predchodcovi „Schwarzpfad“ či EP „Varulven“ je fakt, že typická grafika, ktorou sa hrdili nosiče minulosti je preč a odišla spolu s jej autorom Viterzgirom. Iste, pre rozhodujúci dojem z albumu je to vec nie príliš závažná, ale napriek tomu vládne predsa len istá nostalgia. No našťastie tento malý nedostatok je zároveň nedostatkom jediným. Pretože „GinnungaGap GinnungaGaldr GinnungaKaos“ na ploche tridsiatich ôsmych minút prináša presne tú podmanivú produkciu, ktorou KRODA dokázala tak očariť už v minulosti. Vlastne nič nové, dalo by sa povedať – opäť je to ten istý melodický black metal skombinovaný so silnou dávkou pagan folku a to celé okorenené nezlomnou národnou hrdosťou. Dobre známe melódie, ktorých v porovnaní s predchodcom o niečo pribudlo síce evokujú vlastnú minulosť miestami až príliš, ale tak či tak celé toto snaženie hojne ťahané vpred zvukmi ľudových nástrojov (píšťal) sa počúva až nebezpečne dobre a ľahko. Výstavba jednotlivých songov je síce jednoduchá, no zároveň vystavaná tak, že ani dvojciferný počet vypočutí, ktoré mám aktuálne na svojom konte nespôsobuje, že by „GinnungaGap GinnungaGaldr GinnungaKaos“ začínal nudiť. Táto skutočnosť je do veľkej miery podporená aj skutočne dokonalou vyváženosťou materiálu kedy medzi tu prítomnými skladbami nenájdete ani jedinú záležitosť, ktorá by slúžila ako výplň hracej doby, ale skôr objavíte jednotlivé zastavenia, čnejúce nad zvyškom predsa len o čosi vyššie. A medzi ne určite patrí hneď úvodná burcujúca „На крилах шторму“ v ktorej sú frustrácia a sklamanie zo stavu vlastnej domoviny pretavené do temnej a všetko spaľujúcej zloby, ale hlavne melodické a naozaj sugestívne veci „Чорні хребти Карпат“ a nielen svojim názvom mne neskonale sympatická „Здохніть разом із богом своїм!“. Hoci (ako bolo spomenuté vyššie) sú si jednotlivé tracky čo sa kvality týka absolútne rovnocenné, tieto tri spomenuté skladby lahodia môjmu uchu najviac.

Áno, iste sa nájdu medzi fanúšikmi mnohí, ktorí budú oponovať, že KRODA opäť oprášila svoj dobre známy a zabehnutý model pohanského čierneho kovu presne v podobe, na ktorú má ukrajinská scéna svoj dlhoročný model. A bude to do veľkej miery čistá pravda. No ak sa napriek tomu z tohto nekonečného opakovania zrodí čierny klenot akým „GinnungaGap GinnungaGaldr GinnungaKaos“ nepochybne je, nemám o osud pagan/black metalu do budúcna najmenšie obavy.

ALL

http://kroda.com.ua/