Vyšiel nový IHSAHN, čo znamená, že poslucháč na aktuálnej, v celkovom poradí už siedmej doske dostáva opäť zaručenú kvalitu, na ktorú je vždy zvyknutý. Je však tomu tak naozaj? Je Vegard Sverre Tveitan stále tým polobožským zjavením, ktorému sa zákonite podarí všetko to, na či siahne a čo jeho veľkosť v očiach svojich verných opäť povýši do už beztak neuveriteľných výšin? Alebo je to všetko len dobre živený mýtus a poklonkovanie je iba nedostatkom odvahy zhodiť do prachu statnú modlu, ktorá je už však zvnútra nahlodaná červotočom, pričom jej zrútenie sa je iba otázkou času? Skrátka – je nový IHSAHN opusom kvalitným?
Hneď skraja musím povedať, že áno. Iste, fanúšik poznajúci predchádzajúce diela neraz spozornie s istou dávkou nekľudu pri pocite, že mnohé už počul v minulosti s nepríjemne nástojčivým pálením hudobného dejá-vu. To všetko je samozrejme pravda. Je prakticky nemožné prísť sedemkrát za sebou s plnohodnotným albumom (mimochodom názov piatich z nich začínal písmenom „A“) a podvedome nerecyklovať príspevky vlastnej minulosti. A to nepočítam spanilú jazdu pod práporom dnes už kultových Emperor. No aj tak nemožno „Àmr“ hodnotiť inak, ako vysoko. IHSAHN, hoci sa hudobne od svojej cisárskej minulosti úspešne odpútal a dnes je prakticky v pozícií, že sa môže vydať akýmkoľvek smerom, neraz okľukou zamieri späť. No stačí to? Niekomu áno a niekomu nie. A každý dokáže uviesť množstvo pádnych argumentov. No podľa mňa sa mu to po siedmy raz opäť podarilo. „Àmr“ totiž v mojich očiach pôsobí ako isté bilancovanie všetkého, čo doteraz IHSAHN priniesol. Začiatok dosky („Lend Me the Eyes of Millennia“ a „Arcana Imperii“) a opakovane jej koniec („Wake“) totiž otáča svoj zrak späť k dávnemu umeniu čierneho kovu, ktoré malo v Cisárovom prevedení vždy ten najvyšší cveng.
No počnúc trojkou „Sámr“ roztiahne Maestro krídla smerom k spanilému a čarokrásnemu letu, ktorý v sebe zahŕňa ozveny predchádzajúcej krehkej mrazivej krásy „Arktis.“. Pop rock a IHSAHN? Iste. Toto na prvý pohľad šokujúce spojenie už dávno nie je žiadnym šokom. Veď jeho korene v stopových prvkoch bolo možné vypozorovať už v časoch emperorovského arcidiela „IX Equilibrium“. No či už máte tento nemetalový žáner v obľube alebo nie, nemožno kusom „Sámr“, „Where You are Lost and I Belong“ či „Marble Soul“ uprieť nezmiernu kvalitu a takmer profesorský nadhľad. A hoci sa môže zdať, že tieto dva nezlučiteľné prúdy (pop rock verzus ťažký kov) musia stáť zákonite oddelene vedľa seba, song „In Rites of Passage“ vás presvedčí, že tieto dve žriedla možno s prehľadom spojiť do jedného zmysluplného celku. Myslím si, že bez tej precítenej strednej pasáže by bola inak nabrúsená skladba značne ochudobnená. No to úplne najlepšie pre mňa predstavuje predposledné zastavenie „Twin Black Angels“. Táto neuveriteľne krehká a neskutočne melodická vec mi znie neprestajne v hlave, no napriek tomu sa k nej musím neustále vracať s takmer maniackou nástojčivosťou.
Ako som spomínal v úvode. IHSAHN to s ľahkosťou a prehľadom, pre neho tak typickými, opäť raz dokázal. Veľký umelec.
Skladby: Lend Me the Eyes of Millenia, Arcana Imperii, Sámr, One Less Enemy, Where You Are Lost and I Belong, In Rites of Passage, Marble Soul, Twin Black Angels, Wake.
Sestava: Ihsahn – kytara, baskytara, klávesy; Tobias Ørnes Andersen – bicí
Hosté: Angell Solberg Tveitan – bicí (5); Fredrik Åkesson – kytara (2)
Dagon