Niekto mi na dajakom koncerte hlesol, že nové piesne od DEPRESY budú stáť na dvoch rifoch, skladby budú bez klepačiek a budú jednoduché. Ľudia toho nakecajú a hlupáci reči šíria ďalej bez toho, aby si overili pravdu. A tak som mlčal a čakal… Blbosť! Až tak veľmi sa od predošlých albumoch nezmenilo. Nastredované široké gitary, množstvo akordov hraných cez všetkých šesť strún, typicko depresácke zbehové, až kolobehové riffy, brutálny vokál, klávesov za ždibku, extra rýchle pasáže striedajúce sa s atmosferickými náladami. Proste DEPRESY.

Prvý song z kvalitne prevedeného digipacku MMXVIII dominuje dokonalo vymyslenej rozkladovej gitarovej melódii, ktorá sa nenútenou a umnou formou vracia počas celej dĺžky kompozície. Takéto rify zbožňujem, hlavne ak sú vymyslené v netypických stupniciach ako v tomto prípade. Napísal som slovo kompozícia. Áno, platí to na obe nie krátke skladby mini CD spojené do jedného celku – obe sú zložité, s nemálo motívmi, vybrnkávačky nechýbajú. Škoda málo využitých kláves. Ak aj sú, nie sú moc vytiahnuté. Nemám rád metalové kapely, ktoré to s klapkami preháňajú, no depresáci ich mohli dať pokojne na môj vkus viac a hlasnejšie. Nie je nič horšie, ako nahraté klávesy, ktoré nie je dobré počuť. Viď kvalitná klávesová vyhrávka v štvrtej minúte otváracej piesne „Self Ignition“. „Já bych ji tasil vejš“. Ale to je samozrejme iba môj pocit, rešpektujem. Kapela to cítila inak, sto ľudí, sto chutí.

Druhý song začína gitarovou náladou ani z Blackoshovho pera. Akoby som totiž počul starý dobrý ROOT, či CALES. Ale nemusel som dlho čakať, klepačky prišli čochvíľu. Vrchol tejto skladby sú pre mňa gitarové záseky v ultra rýchlej pasáži v čase 3:20. Parádna pasáž! Škoda, že ju chalani využili iba raz. Rotting Christ po vzore albumu „Rituals“ by na takýchto geniálne vymyslených zásekoch postavili celú pieseň. Vokál na tomto albume klasika – nízko položený murmur s rôznymi variáciami škrekov, rozprávania, pološpinavého čistého spevu, žiadne moderné operné, či extra melodické spevy našťastie neprišli. Bicie taktiež na jednotku. Celkovo podvedomo cítim, že Hoyas vlial Trenčanom novú krv do gitár a to nielen svojou hrou (snáď ten kopák mohol byť o nanuk tučnejší :-)), ale hlavne aktivitou okolo bandu. Vďaka za ožitie slovenskej metalovej legendy a už sa teším na celý album.
DEPRESY som vždy miloval a dodnes ich považujem za jednotku na slovenskej scéne. Týmto zásekom u mňa potvrdili kvasenie v dobrotu. Po pustení albumu vám v hlave síce nezostane žiaden refrén, ale dobrý pocit. A hlavne hlad. Hlad pustiť si to ešte raz. A ešte… a ešte…

Skladby: Self Ignition, Towards The Desirable State

Sestava: Vesper – zpěv; Roman „Dirtt“ Špatný – kytara; Michael – kytara; Gabriel – baskytara; Luboš Ducký – bicí.

Hirax

P.S.: Mini CD vyšlo v obmedzenom náklade 200 kusov a po vypredaní už nebude nikdy dotláčané. Ak chcete mať teda kompletnú zbierku, neváhajte. Môžete ho zohnať tu, alebo priamo u kapely. Linka do shopu: http://www.hiraxshop.sk/hudobne-nosice/cd/shop-78303/depresy