Pomaly sme sa preniesli do roku 1971. Čína vstúpila do Organizácie Spojených Národov, vo Švajčiarsku získali ženy volebné právo a svet ohromil výbuch sopky Etny. Bola založená organizácia Greenpeace a na Floride bol otvorený zábavný park Walt Disney World Resort. V tomto roku prišli na svet Gylve „Fenris“ Nagell, Attila Csihar, Pete Sampras či Paul Van Dyk. A slnečné svetlo naposledy uvideli Luis Armstrong, Nikita Chruščov a Jim Morrison. A Sabati vyrukovali 21. Júla s treťou doskou „Master Of Reality“.

Tentoraz sa tak stalo v londýnskych štúdiách Olympic a do tretice (a naposledy) s producentom Rogerom Bainom. Na nahrávanie v porovnaní s prvými dvomi produkciami mali Sabs predsa len trochu viac času a v štúdiu strávili celý týždeň. Tiež bolo tentoraz k dispozícií 24 stôp v porovnaní s 8 stopami v prípade „Paranoid“. A o tom, že očakávanie novinky bolo viac než obrovské značí aj fakt, že tá sa stala zlatou už pred samotným vydaním vďaka predobjednávkam.

Ten dlhší čas strávený v štúdiu sa ukázal ako veľmi prospešný a do kompozícií oproti doskám „Black Sabbath“ a „Paranoid“ začali presakovať prvé, i keď zatiaľ nesmelé zmeny. Na songoch z oboch predchodcov je možné kde-tu vystopovať neskoré ozveny šesťdesiatych rokov, no „Master Of Reality“ priniesol kompletne nový materiál (mimochodom, prvými kompozíciami zloženými pre novinku boli úvodná „Sveet Leaf“ a záverečná „Into The Void“). No najsilnejším a doslova odzbrojujúcim prekvapením bol ZVUK novej dosky. Ten temný a dunivý sound snáď už ani nejde prekonať. Kapela k nemu prišla tak, že sa rozhodla podladiť gitary o tri poltóny nižšie.

Ako vlastne charakterizovať tento tretí a v histórií BLACK SABBATH najkratší album? Doska v podstate obsahuje iba 6 songov plus dve kratšie intrá (stredovekou temnotou napáchnuté „Embryo“ a krehkú akustickú „Orchid“), ale ten zvyšok je tak vzácne vyrovnaný, že naozaj nie je možné medzi nimi nájsť jednoznačný vrchol. Či už sa jedná o úvodnú, ďalším z rady nesmrteľných riffov nesenú „Sweet Leaf“, ktorá sa v polovici zlomí do rýchlej medzihry, nasledujúcu, textovo paradoxne pripomínajúcu uplynulú dobu kvetov „After Forever“, záhrobnú a nekonečne ťaživú „Children Of The Grave“, všetko sú to absolútne nadčasové klasiky. A druhá strana dosky na tom nie je ani o kúsok horšie. Krehká orchidea je razom prevalcovaná depresívnou „Lord Of This World“ a ukončená záležitosťou „Into The Void“ s dotykom samotnej geniality. A medzi tieto dva neúnosne ťažké eposy je zasadená snová pohrebná balada „Solitude“, jedna z najlepších aké kedy boli napísané.

Opus „Master Of Reality“ bol napechovaný až po okraj nebezpečne výbušným a neopísateľne nadčasovým materiálom, no zožal značnú kritiku za svoj obal. Pôvodné vydanie sa však predávalo zabalené do tenkej krabičky, ktorá sa otvárala pomocou záložky na hornej strane a vo vnútri bol vinyl doplnený psychodelickým plagátom zobrazujúcim samotnú kapelu (ten bol aj súčasťou bookletu remastrovaných CD vydaných v roku 1997). Doska obsahovala po prvýkrát tiež textovú prílohu. Tak ak niekto náhodou vlastní túto LP verziu, má v rukách naozajstný zberateľský skvost. Ale u BLACK SABBATH sa už chystali prevratné zmeny v podobe „Volume 4“.

Perličky okolo „Master Of Reality“
Na prvý pohľad trochu nezvyčajný názov dosky ozrejmil o niekoľko rokov neskôr Geezer Butler: „Bol to môj nápad. Pretože keď nahrávate album, máte originálne (master) pásky. Takže vznikla master verzia albumu a všetky texty boli o realite“.
Skupina pri nahrávaní experimentovala s mnohými, niekedy viac než extravagantnými experimentmi. Bol napríklad použitý veľký gong, ktorý sa ponoril do vody a následne bol snímaný jeho zvuk. Ten, pustený odzadu vytvoril efekt, ktorý je možné počuť v úvode skladby „After Forever“.

Úvod songu „Sweet Leaf“ vysvetlil Tony Iommi: „Prehrával som si v štúdiu nejaký gitarový part, keď za mnou prišiel Ozzy a priniesol mi jointa. Dvakrát som si z neho potiahol a takmer sa z toho udusil. Začal som kašľať a všetko sa to nahrávalo“.

Názov spomínanej skladby vznikol vďaka cigaretám Sweet Afton, ktoré si priniesol Geezer z Dublinu. Na balíčku totiž bol reklamný slogan „It´s because of the sweet leaf that they taste so good (chutia tak dobre vďaka sladkému listu)“.

Najobľubenejšou skladbou Tonyho Iommiho a Billa Warda vôbec je „Into The Void“. Ozzy zase najviac obľubuje „Sweet Leaf“.
Song „Children Of The Grave“ obsahuje jednu pridanú stopu bicích navyše. Bill Ward sa s tým naživo vyrovnal tak, že ľavou rukou hral na tympany a pravou držal rytmus.

Dagon