Obdobie prvej polovice deväťdesiatych rokov z hľadiska priaznivej odozvy zo strany fanúšikov a kritikov patrilo v Quorthonovom prípade jednoznačne k tým najsmolnejším. Kým na prvý sólový počin „Album“ nahliadali fans ako na niečo, čo s BATHORY nemá príliš veľa spoločného a vzali ho preto na milosť, nasledujúci opus „Requiem“ už také šťastie nemal a v prípade ďalšej dosky „Octagon“ sa z hľadiska pozitívnych reakcií jednalo o jasne najhoršie dielo z celej diskografie. Iste, s dávnou tvorbou nemal tento materiál veľa spoločného, ale aj napriek tomu v mojich očiach predstavuje jeden z pätice najsilnejších albumov v celej histórií Quorthonovho hudobného snaženia sa. A škoda, že som s týmto názorom v tak drvivej menšine.

Ako už bolo povedané, duch pôvodných BATHORY je v prípade „Octagon“ už nenávratne preč. A dokonca je na míle vzdialený aj čiernemu kovu, ktorého najčistejšie základy táto švédska hydra raz a navždy definovala. Kým mal totiž black metal na „Requiem“ ešte predsa len aké také zastúpenie, novinka sa celá niesla v rýdzej thrashovej rovine. Kompozične, textovo aj zvukovo neprinášala vôbec nič nové a dala sa celkom dobre vnímať ako poklona americkým vrahom Slayer. Avšak napriek tomu budem vždy tvrdiť, že prináša vysoko kvalitný materiál plný divokej zbesilosti na ktorom nemajú akékoľvek lyrické zjemnenia žiadne miesto.

Úvod patrí pekne rýchlemu kusu „Immaculate Pinetreeroad #930“ a pokiaľ si BATHORY pamätáte ako teleso operujúce vo veľkolepom wagnerovskom štýle, ako tomu bolo na opusoch „Hammerheart“ a hlavne „Twilight Of The Gods“, na „Octagon“ ich naozaj nespoznáte ani v náznakoch. Jednoduchá, no neskutočne dravá a surová podoba skladieb podporená rezavým thrasovým nazvučením plným štýlovej hryzavosti korunovanej Quorthonovým hlasom plným frustrácie a nasranosti vás v úvodnom songu vtiahne priamo do deja, aby vás po necelých 40 minútach vyvrhla von zo svojho pekelného hrtanu. Doske dominujú rýchle tempá v podobe trackov „Psychopath“, „Grey“ či „33 Something“ a tak zbesilo ako v songu „Sociopath“ BATHORY snáď nezneli nikdy predtým ani potom. No nie je to len hudobná podoba, čo vytvára túto krutosť. Texty plné znechutenosti z prašivej reality nastavujú jasné zrkadlo tejto zvrátenej dobe. No navzdory predchádzajúcim slovám to nie je tak, že by tentoraz Quorthon stvoril album plný bezduchého mlátenia.

Ako kontrast spomínaných skladieb tu stoja pomalšie, pochodové kusy akými sú „Century“, „Born To Die“ protivojnová, bojovým rytmom podporená „War Supply“ či silne ekologická „Judgement of Posterity“. A potom sú tu dve záležitosti, ktoré stoja mimo akéhokoľvek zrovnávania. Je to jednak záverečná prekopávka „Deuce“ z dávnej prvotiny Kiss (mimochodom, jedná sa o jediný cover, ktorý sa kedy objavil na radovej doske BATHORY) a potom deviata, silným pižmom grunge scény napáchnutá „Schizianity“, ktorá pripomenie Quorthonovu sólovú tvorbu.

BATHORY boli v tomto období plní neutíchajúcej inšpirácie a tak tieto dve do istej miery bratské dosky „Requiem“ a „Octagon“ delí od seba iba jedenásť mesiacov. No silne negatívne reakcie prinútili Quorthona prehodnotiť svoje hudobné smerovanie, aby sa o rok vrátil v plnom lesku a sláve so silným vikingským príbehom pod názvom „Blood On Ice“.

Dagon