A stačilo osemnásť mesiacov, aby sa z najdivokejšej black metalovej hydry akú kedy táto zem nosila vyprofiloval nositeľ toho najrýdzejšieho pagan (alebo Viking ak chcete) metalového dedičstva. Ba čo viac, dovolím si tvrdiť, že v podobe nového, v poradí už piateho albumu vytvoril Quorthon niečo, čo v temne metalovom odvetví nemalo odvtedy konkurenciu. Iste, boli tu Manowar, ktorí BATHORY v tomto prerode mocne inšpirovali, no práve piata doska tohto švédskeho fenoménu je podľa môjho názoru tým prvým a najpravovernejším pohanským monumentom. A celé toto veľdielo sa predstavilo večne hladným fans 16. apríla 1990 pod názvom „Hammerheart“.

Nemožno si myslieť, že novinka vznikla len tak z čistého neba bez toho, aby hlavný principál Quorthon už predtým nekoketoval s podobnými, i keď značne novými a nepreskúmanými elementmi. Všetko to začalo pri veľkolepom projekte „Blood On Ice“ spomínanom v predchádzajúcej časti nášho seriálu, z ktorého sa na novinku dostali rovné dve skladby. No tá sedmička, ktorá nakoniec na doske skončila je niečo, čo charakterizuje dávny Sever so všetkou jeho nostalgickou a do veľkej miery zromantizovanou krásou kúzlom najmocnejším.

A všetko to začne pri covere nového opusu. Preč sú časy pravoverných satanských obalov (hoci od tejto éry uplynuli necelé tri roky) a novinku zdobí dielo zo štetca Sira Franka Dickseeho „The Funeral Of A Viking“. A hneď prvá skladba „Shores In Flames“, hoci spočiatku opisuje značne zromantizovanú vikingskú púť za drancovaním a plienením nových, nezmapovaných území, končí plastickým vyobrazením konca jedného z neohrozených nordických bojovníkov. A tak v závere počuť, za zvuku melancholických pohrebných trúb praskanie hladných plameňov na pozadí šumenia večne nepokojného oceánu. Inak novinka zo začiatku naberie smer presne v intenciách svojho predchodcu, keď úvod patrí akustickej vyhrávke, ktorá sprevádza vyznanie bojovníka pred odchodom na ďalšiu z nekonečných ciest, aby v zapätí prevzal vládu drsný a nekompromisný zvuk gitár a bicích kúzliacich čarokrásne melódie vykresľujúce časy dávno minulé. No kým predchodca „Blood, Fire, Death“ šokoval svojou nekompromisnosťou a divokosťou, „Hammerheart“ prináša od prvých do posledných minút strednotempové valivé opusy, ktoré kladú maximálny dôraz na drsnú melodickosť hojne dopĺňanú bojovými mnohohlasnými heroickými chorálmi. Naposledy sa nahrávalo v legendami opradenom Heavenshore a to, že to rozhodne nebola ľahká cesta dokladuje aj fakt, že do akustického intra druhého záseku v poradí „Valhalla“ (mimochodom, jednalo sa o jeden z dvoch songov zo spomínaného pôvodného dvojalbumového eposu „Blood On Ice“) sa zlomyseľnou náhodou dostal zvuk susedovej kosačky na trávu.

Tak či tak, „Hammerheart“ je jedným z najzomknutejších a najemotívnejších dosiek, aké kedy vznikli a pre mňa osobne predstavuje jednoznačný a do dnešných dní neprekonaný vrchol celej pagan metalovej odnože. Je absolútne nemožné vybrať jeden jediný song, ktorý by dominoval nad ostatnými, pretože sila dosky skvie v už spomínanej neuveriteľne zomknutej a celistvej atmosfére, podmienenej jednému jedinému cieľu. No nemožno povedať, že by si jednotlivé tracky boli podobné ako vajce vajcu. Veď si stačí porovnať pochodovú a neuveriteľne vpred tiahnucu epopeju „Valhalla“ s drsnou, kladivami hnanou dvojicou „Baptised In Fire And Ice“ a „Father To Son“, či krehkou čisto pohanskou modlitbou „Song To Hall Up High“. No napriek tomu doska neuveriteľne graduje a vrcholí záverečnými dvomi kompozíciami „Home Of Once Brave“ nesenej vpred všadeprítomnou melanchóliou za vecami dávno minulými a hlavne záverečnou hymnou „One Rode To Asa Bay“. Tento vikingský skvost predstavuje niečo, čo naozaj nemá obdoby a som presvedčený, že práve toto volanie do zbrane podporené jediným klipom BATHORY spôsobili celú tú severskú rebéliu, ktorá vypukla o pár rokov neskôr a v jej zlobe ľahol popolom nejeden drevený stánok Zla ozdobený lživým krížom. A k danému klipu sa viaže tiež jedna perlička. Spolu s Quorthonom v ňom totiž vystupujú aj Kothaar a Vvornth, no pravda je taká, že dosku nahral samotný tvorca spolu s bubeníkom Paulom Pålle Lundburgom. A samotný záver patrí predposledný raz tajomnému a pritom tak dobre známemu outru.

„Hammerheart“ predstavuje nielen ďalší zo zásadných míľnikov v histórií BATHORY, ale aj začiatok novej, dodnes rastúcej a doširoka expandujúcej hudobnej éry. No Quorthon už opäť hľadel iným smerom a nasledovník priniesol jeho fascináciu svetom vážnej hudby. A stalo sa tak už o rok neskôr pod názvom „Twilight Of The Gods“.

Dagon