„The gods, they filled the egg so full
With wickedness, with cold and cruel
With everything that makes us cry
All our sins, they breed and grow
Like a never-ending stream they flow
Into our hearts, and slowly we die
Inside our hearts, slowly we die
In my heart… I die inside…“
Tak ako bolo spomenuté na záver recenzie „ípka“ „Moonhorse“, pozrieme sa dnes na plnohodnotný debut tejto viac než kvalitne rozbehnutej novej akvizície stajne Nuclear Blast. Všetky dôležité okolnosti vzniku AVARATIUM boli dopodrobna rozobraté v spomínanej recke, takže len v skratke. Leif Edling sa po poslednom viac než úspešnom počine „Psalms For The Dead“ rozhodol po rokoch rozpustiť domovskú ikonu doom metalového žánru Candlemass, aby sa obklopený bubeníkom Larsom Sköldom (Tiamat), gitaristom Marcusom Jidellom (ex-EVERGREY), klávesákom Carlom Westholmom (ex-ABSTRAKT ALGEBRA, KRUX) a speváčkou Jennie-Ann Smith vdýchol život súčasnej akvizícií AVATARIUM.
Prvá vec, ktorú hrdo predstavili hudobnému svetu bol minule recenzovaný EP kus „Moonhorse“ obsahujúci okrem dvoch zárezov z aktuálneho debutu aj exkluzívny a svojim spôsobom šokujúci cover „War Pigs“. A z pohľadu plnohodnotného debutu musím povedať, že tie dve skladby („Moonhorse“ a „Boneflower“) nemohli byť na EP vybraté lepšie. Niežeby boli svojou kvalitou vysoko nad zvyškom dosky, to ani náhodou. Debut so svojimi siedmymi zastávkami je vyrovnaný tak neuveriteľným spôsobom, že na ňom naozaj nenájdete žiadne akostné vrcholy ani pády. Skôr ide o to, že spomínané dva songy dokonale predstavujú všetky povahové rysy AVATARIUM. O čo teda ide? Väčšina trackov („Moonhorse“, „Pandora´Egg“, erbová „Avatarium“, „Bird Of Prey“ a predposledná „Tides Of Telepathy), teda päť zo siedmych idú podľa rovnakého, no dokonale funkčného scenára.
Predstavte si ťažké riffy prapôvodných BLACK SABBATH, ktoré sa plazia zatuchnutým bahnom toho najpravovernejšieho doom metalu, ktorý (hlavne vďaka masívnemu zvuku) necháva chvíľami zabudnúť aj jeden zo základných kameňov žánru „Epicus Doomicus Metallicus“. A tieto pomalé, záhrobné žalmy sú (väčšinou) zjavne nečakane prerušované krehkými lyrickými pasážami s melancholickými zvukmi akustiky a s dominujúcim spevom Jennie-Ann. Jej hrdlo síce neohromí nezvyčajným rozsahom, ale to by v tomto prípade bolo skôr na škodu. Sila tejto speváčky je v dokonale precítenom a celku slúžiacom prejave. Podobne je to aj s Carlovými klávesmi, ktoré si pri letmom počúvaní ani neuvedomíte, no ak sa do štruktúry jednotlivých kusov ponoríte o čosi viac zistíte, že sú doslova všadeprítomné. No táto práve opísaná a zdanlivo chaotická štruktúra piesní pôsobí presne naopak ako by sa snáď mohlo zdať a vtiahne vás do deja takým spôsobom, že si ani neuvedomíte dlhú hraciu dobu nezriedka atakujúcu hranicu ôsmych či deviatich minút. Takto nejako vyzerá teda päť zo siedmych zásekov debutového opusu. Túto hegemóniu mierne narušuje v tú pravú chvíľu štvorka „Boneflower“, ktorá síce neoplýva striedaním svetla a tieňa, čo ale vynahradí predsa len svižnejším tempom na krídlach naozaj melodických, aby sa do tejto podmanivej hitovosti znenazdajky vkrádal omamný opar sladkých šesťdesiatych. A druhé vybočenie prichádza v samotnom závere v podobe „Lady In The Lamp“, prostredníctvom ktorej sa Leif, inak výhradný autor hudby aj textov úspešne odpútal od tieňa Čierneho Sabatu, ktorý má dokonale rozpustený v krvi, aby táto spočiatku akustická a postupne na sile naberajúca suita, ktorá nezaprie v sebe inšpiráciu dávnym kusom Deep Purple „Soldier Of Fortune“ vyrástla do nečakanej no podmanivej krásy.
AVATARIUM hneď svojim viac než skvelým debutom ukázali, že s nimi v (nielen) doomovom prúde treba vážne rátať. A ja dúfam, že na nasledovníka nebudeme musieť čakať príliš dlho a snáď bude mať Leif tentoraz predsa len trochu viac šťastia ako bolo tomu zopár krát v minulosti. V mojom prípade je tak na svete jeden z horúcich kandidátov na dosku roka.
„It is late, but she’s awake…
And the silver curtain fell
Her eyes, never cries…
In a tower full of spells“
Dagon