Pre mňa je tento album najmelodickejší a najpomalší zásek od týchto švédskych Göteberčanov. Nie, nech vás nezachvacuje panika, práve naopak, všetko spravili šikovne a podmanivo.
Po štyroch albumoch sa Švédi vrátili po necelých dvadsiatich rokoch albumom s vojnou s realitou (2014, album“At War with Reality“). Už na ňom v porovnaní s kultovým „Slaughter of the Soul“ (1995) výrazne ubrali tempa a začali ešte viac koketovať s melodikou. Ono je to inak ťažké skloňovať výraz „melodickosť“ práve s touto kapelou, ktorá ho do death metalu vsunula nezabudnuteľným spôsobom a ovplyvnila tak šíky metalových kapiel. Lenže na čerstvom albume to robia ešte o level mocnejšie.
Aktuálne songy ako „Daggers of Black Haze„, „The Chasm“, „In Namelless Sleep“, „The Colours of the Beast“, alebo posledná mystická „The Mirror Black“ sú jednoducho hitmi. No nie „na prvú“, ani vďaka extra špičkovým riffom, clone kláves (tie som na celom albume začujete len v intre a outre), ale totálne prirodzenou cestou jednoduchých a nenútených vyhrávok. Veď v tom boli vždy majstrami.
Nechýbajú ale ani rýchle pecky, aj keď oproti mladíckej dravosti ich je diametrálne menej. Úvodný klip „To Drink from the Night Itself„, ktorí dali vonka v marci, temer tri mesiace pred začatím predaja albumu, je natočený veľmi jednoducho. Stovky kapiel to pred nimi urobili rovnakým spôsobom. Napriek tomu nemajú taký úspech a sledovanosť ako video od týchto Švédov. Je to jednoznačne silou skladby, vymyslenými riffmi. Silne mi nielen táto skladba pripomína mnou obľúbených The Haunted (žiaľ, mimo posledného albumu „Strenght In Numbers“, ktorý akoby spravili, aby uspokojili firmu). Tak AT THE GATES plynulou cestou splynuli s tým, čo ich žiaci potiahli dopredu počas rokov, kým starí harcovníci nehrali.
Povedal som si, že nebudem písať recenzie na albumy, ktoré moju dušu neoslovili. Preto odo mňa nikdy nebudete čítať pohľad na posledný Pestilence. Ale nový At The Gates si vychutnávam. Milujem hrdelný spev Tomasa Lindberga a poňatie gitár v prevedení týchto Švédov. Spomalili, ale o to viac nabrali na atmosfére a to mi je blízke. Už to nie sú iba „speedpolkové“ sypačky, nestojí to iba na množstve, technike a umnom zaranžovaní riffov v skladbe, ktorými ma počas nočného nahrávania klipov v deväťdesiatych rokov dvíhali pri sledovaní Headbangers Ball na MTV z kresla. Pre mňa ich momentálna tvorba nadobudla o rozmer viac. Starnem s nimi a tlieskam.
Máme hrať s RAMCHAT na tohtoročnom Brutal Assaulte, ako aj na francúzskom Hellfeste. Minimálne na jednom z týchto fesťákov si ich pôjdem pozrieť. Budú totiž tam. A ja budem stáť pod pódiom ako jeden maličký pisálek, ktorý im bude vďačný za všetko, čo metalu dali.
Skladby: Der Widerstand, To Drink from the Night Itself, A Stare Bound in Stone, Palace of Lepers, Daggers of Black Haze, The Chasm, In Nameless Sleep, The Colours of the Beast, A Labyrinth of Tombs, Seas of Starvation, In Death They Shall Burn, The Mirror Black
Sestava: Tomas „Tompa“ Lindberg – zpěv; Martin Larsson – kytara; Jonas Stålhammar – kytara; Jonas Björler – baskytara; Adrian Erlandsson – bicí
Hirax