Nie je tomu tak dávno, čo som v podstate náhodou narazil na tento Asurov projekt a na ktorom ma ihneď zaujal jeho netradičný názov. No čo je podstatnejšie, tri songy, ktoré spomínané demo prinášalo rozhodne niesli v sebe nemalý potenciál opierajúci sa o thrashové umenie starých majstrov prežívajúce v súčasnosti svoju renesanciu. A jedného dňa pristál na mojom stole nenápadný balíček od samotného principála obsahujúci zavŕšenie celého tohto snaženia v podobe debutového albumu nazvaného „Peace Is Dead“.
Popísať to, čo sa na doske 1000 BOMBS odohráva je vec vskutku jednoduchá. Obsahujte totiž pravý a nefalšovaný thrash metal vo svojej čistej prapodstate. Koniec koncov tí z vás, ktorí mali tú možnosť stretnúť sa so spomínaným demom vedia presne o čo ide, keďže celá jeho hudobná náplň („Peace Is Dead“, „1000 Bombs“ a „Zombie Syndrome“) sú tiež súčasťou debutu a tvoria viac než tretinu hracej doby. A zvyšok? Neviem, či sa jedná o zbrusu nový materiál, alebo skladby vznikali paralelne s uvedenou trojicou, no pokračujú presne v tom duchu v akom sa Asura, Trollmas a Sheafraidh uviedli na hudobnú scénu. Ba čo viac, „Peace Is Dead“ sa počúva až prekvapivo ľahko pričom mu nerobí žiaden problém opantať vás svojou nebezpečnou príťažlivosťou. Z celej nahrávky čítajúcej osem trackov cítiť uvoľnenosť a neskutočnú radosť z hrania. Teda žiadny kŕč, ale zábava v štýle sex-chlast-rock´n´roll.
To, že 1000 BOMBS sa neberú až tak vážne koniec koncov dokazuje aj samotný booklet plný skeletonov s tým dobre známym ironickým úškľabkom, ktoré prinieslo už prvotné demo. A ten najpodarenejší výjav na vás čaká po vybratí samotného CD, pod ktorým sa ukrýva výjav totendanzu okolo oroseného pollitra plného zlatistého moku.
Na úvod pár ostrých dávok guľometu a hneď nato titulný song hovoriaci o tom, že mier je mŕtvy (mimochodom, to úvodné „go“ mi až nebezpečne pripomína Homerove legendárne „d´oh“) a ja sa razom ocitám vo víre melodického, no zároveň predpisovo ostrého thrash metalu k čomu významnou mierou prispieva aj vskutku solídny zvuk opusu. Nie príliš technicky náročné songy skrývajú v sebe jednu utajenú devízu a tou je neskutočný ťah na bránku. Skladby oplývajú dĺžkou 3 – 4 minúty a naozaj sympatická je skutočnosť, že kapela nemá záujem k ich zbytočnému naťahovaniu. S príchodom druhej „Napalm Splitters“ sa začne nenápadne vynárať tieň dávneho umenia Sodom, pričom toto pripomenutie rozhodne nie je na albume jediné. Nechcem tým samozrejme povedať, že 1000 BOMBS sa znížili ku kopírovaniu tejto germánskej mlátičky, no pivný dych strýčka Angelrippera je na „Peace Is Dead“ napriek tomu neprehliadnuteľný. Doska má prekvapujúci drive, skladba stíha skladbu a ani si neuvedomíte, ako rýchlo tá polhodinka hracieho času rýchlo utečie. No jedno zastavenie tu predsa len je. Mám na mysli šiestu v poradí „Don´t Trust The Aliens“, ktorá svojou veselou náladou mierne vybočuje z celku a tým album správne okorení. Text pojednáva o príchode mimozemskej civilizácie, ktorá však nemá záujem o nič iné, ako o tekuté penivé zlato.
Doska oplýva vzácnou vyváženosťou a vyrovnanosťou do takej miery, že vybrať jednu skladbu, ktorá by čnela nad ostatné je vec takmer nemožná. A ani sa o to nebudem snažiť. „Peace Is Dead“ totiž prináša niečo úplne iné. Je to dokonalý soundtrack k piatkovému večeru, ktorý je stvorený na návštevu lokálneho pubu s partiou známych a tam za hlasitých zvukov 1000 BOMBS vziať útokom sudy so vzácnym a jediným správnym zlatistým mokom. A táto misia je splnená prostredníctvom debutu na 100%.
Dagon