Je zaujímavé sledovať, kam sa v priebehu svojej zhruba štvrťstoročie trvajúcej hudobnej kariéry posunuli jednotlivé dnes viac či menej rešpektované mená všemocnej nórskej black metalovej scény. Jedni zostali verní odkazu hlbokého undergroundu (nie nadarmo dostalo posledné dielo Darkthrone meno „The Underground Resistance“), kým iných v poslednej dobe charakterizujú viac rôzne malicherné spory jednotlivých členov končiace neraz pred súdom. No a potom sú tu tie, ktorým bola škatuľka pravoverného a nekompromisného čierneho kovu priúzka prakticky hneď od počiatku a ich umeniu nedlho po vzniku narástli krídla, na ktorých sa jednotliví protagonisti vzniesli do výšok skutočne netušených.
A niekde na pomedzí spätosti s rýdzosťou vlastných koreňov a netušených možností vlastnej kreativity stojí aj duo Satyr – Frost, spoločne tvoriace pod rešpekt vzbudzujúcim menom SATYRICON. A rovnako ako už množstvo ich kolegov pred nimi neodolali ani oni vyskúšať si magické spojenie metal versus opera. No nebol by to SATYRICON, ak by na to nešiel na prvý pohľad inak ako iní a zo zdanlivej nemožnosti prísť s niečím novým urobiť hlavnú prednosť.
O čo pôjde prezrádza už samotný podtitul ich najnovšieho a zároveň prvého oficiálneho live albumu, ktorý znie „With the norwegian national opera chorus“. Áno, je to presne tak. Satyr a Frost sa rozhodli pre svoje diabolské invokácie využiť iba zmiešaný mužsko-ženský vokálny zbor, pričom ostatné a dnes už značne obohraté klasické nástroje ponechali stranou. A výsledok tohto spojenia nám naservírovali rovno v DVD podobe, ktorej bonusovú časť tvorí dvojica CD, takže je na každom z nás, či zvolí samotný audio zážitok v tej najčistejšej a najpriezračnejšej podobe, alebo tento dojem ešte niekoľkonásobne umocní vskutku vydarenými pohyblivými obrázkami zachycujúcimi pot a emócie v podobe naozaj naplňujúcej. A keď som už načal zvukovú stránku, ešte pri nej chvíľku zostanem. Jej výsledná podoba je naozaj dokonalá a ja osobne by som na jej vyznení nemenil vôbec nič. Chirurgická čistota a ostrosť jednotlivých nástrojov a hlasov totiž vytvára celkový až prekvapivo mohutný a masívny celok z ktorého na hony cítiť tú najčernejšiu temnotu a mrazivý chlad. A moja jediná kritika sa tak zameria prakticky iba na zostavenie výsledného playlistu. Z celkových štrnástich skladieb totiž hrá 
prím posledné eponymné dielo „Satyricon“, ktoré zaberá takmer polovicu hracej doby (6 skladieb) a úspešne mu (očakávane) sekunduje iba prelomová doska „Now, Diabolical“ so štyrmi príspevkami. „Age Of Nero“ sa pripomenie dvakrát a po jednej položke zostalo na „Volcano“ a „Nemesis Divina“. Osobne som očakával minimálne „Hvite Krists Død“ z dosky „The Shadowthrone“, ktorá tak veľkolepo otvárala koncerty na poslednom turné, alebo nečakané no o to príjemnejšie prekvapenia z debutu „Dark Medieval Times“, či hlavne „Rebel Extravaganza“, ktorá je v súčasnosti trestuhodne prehliadaná samotnou kapelou. No výber jednotlivých trackov bol pravdepodobne limitovaný možnosťami zapojenia zboru a hlavne dáva za pravdu môjmu názoru na posledný, nejednoznačne prijatý opus, ktorého sila jasne tkvie v živom prevedení a koncert práve prostredníctvom týchto songov neuveriteľne graduje.
Úvod celého setu patrí inštrumentálnemu intru „Voice Of Shadows“ počas ktorého z pekelných útrob prepadliska vystúpi najprv Frost s celou bicou artilériou a po ňom za silných ovácií obecenstva aj do hmly a dymu zahalený Satyr s gitarou na krku. Tú po doznení posledných tónov (tak ako sme u neho zvyknutí) odloží, aby v prvých dvoch naozaj silných kusoch „Now, Diabolical“ a „Repined Bastard Nation“ predviedol, že je frontmanom par excellence a jeho charizma je takmer hmatateľná. No o dominantnosť na pódiu sa musí od začiatku deliť so spomínaným zborom, ktorý ho mierou vrchovatou podporuje v každom jednom songu. Priznám sa, že 
mi ich neustále znejúce hlasy spočiatku mierne vadili a neraz som sa prichytil pri myšlienke, že by rozhodne nebolo od veci, keby na chvíľku zavreli hubu. 🙂 No tento nepríjemný pocit bol našťastie postupom času prevalcovaný strhujúcim zážitkom, aký DVD ponúka. Skladba stíha skladbu, diváci, ktorí spočiatku sedia na svojich miestach vstávajú a koncert citeľne získava na obrátkach až do jeho prvého vrcholu v podobe tak preklínanej záležitosti „Phoenix“. Satyr si opäť berie gitaru a miesto pri mikrofóne prenecháva Sivertovi Høyemovi, ktorý síce oproti frontmanovi pôsobí zjavne nervóznejším dojmom, no svoju suitu za mohutného podporu chorálov za svojim chrbtom dovedie k naozaj povznášajúcemu finále. A keď som spomínal dokonalý dojem, ktorý skladby z dosky „Satyricon“ zanechávajú naživo, rozhodne treba pripomenúť „The Infinity Of Time And Space“. Tu vyšlo všetko na dvesto percent a súhra kapely, zboru spolu s podmanivou hrou svetiel je niečo, čo sa dá naozaj označiť pojmom dokonalý umelecký zážitok, ktorý mužsko-ženský chorus ešte vyšperkuje záverečným outrom. No táto vysoko nastavená latka kvality je ešte umocnená nasledujúcou dvojicou „To The Mountains“ (utajená záležitosť, no môj osobný favorit) a „The Pentagram Burns“, počas ktorých Satyr opäť vypomáha svojim gitarovým umením. A čo nasleduje ďalej? Bez čoho by SATYRICON nemohli opustiť pódium? Áno, správne: „Mother North“. Tisíckrát zahraná, no zakaždým TAK podmanivá hymna studeného a temného Severu, ktorá v mojich očiach stelesňuje to, čo si predstavujem pod pojmom black metal a ktorá zároveň platí za definitívny vrchol večera. Nasleduje lúčenie a záverečný prídavok v podobe dobre známej hitovky „K.I.N.G“, ktorá dokáže rozhýbať aj chromého.
Tak a máme to za sebou. Ako teda zhodnotiť toto nepochybne jedinečné umelecké dielo? Mne osobne nechýbalo prakticky nič a ak by som mohlo predsa len niečo zmeniť, pridal by som zopár svojich obľúbených kúskov. Avšak túto dilemu pozná asi každý a je súčasťou nekonečných debát sprevádzajúcich každé jedno živé vystúpenie. Vlastne, ešte jedna vec. Nekonečne ma serie, že som toto divadlo nevidel na vlastné oči.
Dagon