V našich seriáloch mapujúcich jednotlivé zastávky tých najžiarivejších mien, ktoré s definitívnou platnosťou pomáhali naveky formovať (nielen) súčasnú tvár hudobnej scény platí jedno pravidlo. Hoci sa vždy venujeme celej diskografií týchto rockových a metalových ikon, pripomíname si iba dlhohrajúce dosky a oficiálne živé nahrávky. Všetky minialbumy, single či rôzne splitká zostávajú bokom. No v prípade MEGADETH existuje jedno EP, ktorého opomenutie by bolo hrubou chybou a bol by to výrazný chýbajúci článok oslnivého celku. Touto výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je mini „Hidden Treasures“, ktoré po prvýkrát oblažilo zvukovody večne hladných fans 18. júla 1995.

Technicky vzaté predstavuje táto nahrávka kolekciu ôsmych songov pričom prvých sedem sa už v minulosti vždy na oficiálnom nosiči objavilo. No treba povedať, že vždy to boli soundtracky k viac či menej úspešným filmom. Songy sú radené chronologicky a to, že neboli nahrávané na jeden záťah prezradí mierne rozdielna farba výsledného zvuku, čo sa dá považovať za jediné, aj keď nie príliš výrazné mínus celej nahrávky. A ďalej už prevažujú len samé pozitíva. To, že MEGADETH považovali toto dielo za (takmer) rovnocenné štúdiovým radovkám prezrádza už samotný obal. Mapa Arizony (v tej dobe aktuálne bydlisko troch štvrtín kapely) vyzerá na pohľad obyčajne, no stačí sa podrobnejšie zadívať na názvy jednotlivých miest a mestečiek, medzi ktorými pozorné oko odhalí aj všetkých osem skladieb aktuálnej kolekcie. Poďme sa teda na ne pozrieť trochu podrobnejšie.

Prvou záležitosťou v poradí (a zároveň aj jednou z troch tu prítomných coververzií) je známa hitovka ALICE COOPERA „No More Mr. Nice Guy“, ktorú ako jedinú nenahrával gitarista Marty Friedman a ktorá sa po prvýkrát objavila na soundtacku k filmu „Shocker“. Zvuk songu je niekde medzi doskami „So Far, So Good… So What!“ a nadchádzajúceho tornáda „Rust In Peace“ a (vtedy) trojici sa podaril nahrať vcelku solídny kus, ktorý oplýval typickou mega-tvárou bez toho, aby poprel originálneho tvorcu. Po nej nasleduje rýchly a všetko ničiaci kus „Breakpoint“ z kolekcie „Super Mario Bros“ patriaci medzi najzbesilejšie veci naprieč celou tvorbou MEGADETH. Toto spoločné dielo Mustaineho, Ellefsona a Menzu by sa určite nestratilo ani na spomínanom opuse „Rust In Peace“, kde by určite patrilo medzi tie najrýchlejšie a zároveň najkomplikovanejšie.

Solídny rozbeh máme teda za sebou, ale to najlepšie nás ešte len čaká v podobe nasledujúcich piatich trackov pre ktoré bez zaváhania platí „čo kus to perla“. Prvé z týchto skvostných zastavení má meno „Go To Hell“ a pochádza zo soundtracku „Bill & Ted´s Bogus Journey“. V tomto songu ku ktorému bol mimochodom natočený aj vydarený nákladný klip si jeho autorstvo medzi seba rozdelili všetci štyria členovia a treba povedať, že si všetci rovnako vybrali svoju hviezdnu chvíľku. No zároveň to bola pieseň, ktorá opäť raz rozdúchala dlhoročnú nevraživosť medzi MEGADETH a Metallicou. Príčinou bola detská modlitba prednesená detským hlasom, ktorou skladba začínala: „Ukladám sa k spánku / modlím sa k pánovi, aby chránil moju dušu / keby som zomrel skôr, než sa prebudím / modlím sa, aby si pán moju dušu vzal“. A v samotnom závere svojim typicky nasratým hlasom prednáša samotný Dave: „Ukladám sa k spánku / bla bla bla, aby chránil moju dušu / a ak zomriem skôr ako sa prebudím / nebesá, ja prídem do pekla!“. Na tom by nebolo nič divného, keby o pár mesiacov nevyšiel legendárny čierny album Metallicy, ktorý začínal skladbou „Enter Sandman“ obsahujúcou rovnakú modlitbu. Náhoda? Takmer naisto áno, ale kvôli tejto zhode okolností nemohol ryšavý Dave opäť raz prísť Hetfieldovcom na meno.

Ako štvrtý v poradí sa na poslucháča vyvalí song „“Angry Again“, ktorý zaznel v akčnej komédií „Last Action Hero“ a ktorý je presne taký, ako hovorí sám názov. Stredné tempo plné technického riffovania pôsobiace vo výsledku zhodne s názvom ako niečo, čo obsahuje všetku nenávisť a nasranosť sveta. A to navzdory faktu, že s príchodom refrénu sa skladba blysne naozaj skvostnou melódiou, aká sa aj na pomery MEGADETH nepodarí každý deň. V týchto chvíľach nahrávka neuveriteľne kulminuje v podobe jasného a ťažko spochybniteľného vrcholu „99 Ways To Die“ (opäť podporeného viac než skvelými pohyblivými obrázkami). Toto dielo bolo jednou z ozdôb soundtracku „The Beavis And Butt-head Experience“, no song má neuveriteľnú silu obstáť aj sám o sebe. Hlavne akustické gitary umne a vždy na tých pravých miestach vpletené do inak svižnej a technicky zdatnej kompozície z nej robia skutočný thrashový monolit.

Predstavte si, že by ste mali možnosť a mohli vybrať jednu konkrétnu skladbu, ktorou by parta okolo Mustaineho mala prispieť na tribute album BLACK SABBATH („Nativity In Black“). Ktorá by to asi bola? Jednoznačne „Paranoid“. A rovnakú voľbu učinil aj MEGADETH. Táto verzia snáď najznámejšej piesne Čierneho Sabatu nestráca svoju silu ani po rokoch a vo verzií v akej ju predstavila naša štvorka pripomína zvuk točiacich sa listov štartujúcej helikoptéry. Neskutočné, úchvatné a hlavne neopakovateľné. Mustaine a jeho spoluhráči boli v roku 1994 na jasnom vrchole, dôkazom čoho je aj song „Diadems“, ktorý si v tých časoch mohli dovoliť vypustiť z aktuálnej dosky „Youthanasia“, aby pôsobil ako skutočný diadém na soundtracku „Tales From The Crypt Presents Demon Knight“. Na prvý pohľad polobalada, ktorá sa však počas celej hracej doby hrdí znepokojivou atmosférou evokujúcou nastávajúcu apokalypsu.

Záverečné ôsme zastavenie predstavuje zároveň jediný príspevok, ktorý bol skutočnou novinkou. Jedná sa o cover verziu Sex Pistols, ktorú chcel síce Dave nahrať už v prípade dosky „So Far, So Good… So What!“, no rozhodnutie vtedy padlo na „Anarchy In The UK“. A história ukázala, že to bolo rozhodnutie jednoznačne správne. A hoci song „Problems“ nepatrí medzi žiadne prepadáky, v tak silnej konkurencií akú zbierka „Hidden Treasures“ bez debaty je, sa jedná o mierny krok smerom dolu.

MEGADETH v polovici deväťdesiatych rokov, to bola predovšetkým nezastaviteľne vpred sa rútiaca mašinéria, ktorá zomlela všetko, čo jej stále v ceste. A dôkazom tohto tvrdenia bol aj nasledujúci dlhohrajúci opus „Cryptic Writings“.

Dagon