Priznám sa, že nové dielo z dielne WOLVES IN THE THRONE ROOM bolo v mojom prípade jedným z najočakávanejších vôbec a tento stav mal hneď dve príčiny. Za prvé išlo o jednoduchý fakt, že táto vlčia svorka, ktorých jadro tvorí bratská dvojica Weaverovcov , konkrétne Aaron (bicie, klávesy) a Nathan (gitara, spev), ktorých svojou gitarou a spevom dopĺňa Kody Keyworth, predstavuje pre mňa jednu z najdôležitejších čierno kovových entít spoza Atlantiku. A druhou vecou spojenou s nemalou zvedavosťou bolo, ako sa vlkom podarí reparát za predchádzajúce dielo „Celestite“, ktoré predstavovalo pokus o určitý ambientne-gitarový experiment, ktorý však nevyšiel celkom podľa predstáv a za ktorý kapela zožala množstvo negatívnej a treba povedať, že do veľkej miery aj zaslúženej kritiky. Tak či tak, trojročné obdobie nepríjemného tvorivého ticha je preč a predo mnou leží digipacková podoba novinky nazvanej „Thrice Woven“.
Zoznámenie prvé:
Po prvom vypočutí som mohol s úľavou skonštatovať, že WOLVES IN THE THRONE ROOM sú späť presne v podobe, v akej som ich mal vždy rád. Štyri dlhé kompozície pohybujúce sa v medziach deviatich až dvanástich minút, doplnené jedným, necelé tri minúty trvajúcim intermezzom, naplnené dobre známym vlčím black metalom doplneným dlhými ambientne-atmosférickými vsuvkami tvoriacimi plnohodnotné časti skladieb samotných.
Zoznámenie druhé a tretie:
Musím povedať, že „Thrice Woven“ mi pod kožu nelezie tak ľahko, ako tomu bolo v prípade opusov „Diadem Of 12 Stars“, „Two Hunters“, „Black Cascade“ či „Celestial Lineage“. Iste, niektoré pasáže (hlavne tá ambientná v prvom songu „Born From The Serpent’s Eye“ nesená snovým hlasom hosťujúcej Anny von Hausswolff a smutne heroická v nasledujúcej „The Old Ones Are With Us“), ma uchvátili už pri prvom vypočutí, ale so zvyškom mám stále isté problémy. Hlavne vo chvíľach, kedy sa ocitáme v nátlakových blast-beatových pasážach mi WOLVES IN THE THRONE ROOM nejako nelezú do ucha. Cez „Thrice Woven“ sa musím jednoducho prehrýzť.
Zoznámenie štvrté až….?“
Ale podarilo sa. Ono šlo asi o to, že tá melodika, hoci je pomerne výrazná, je zároveň tak nejako ukrytá a rozhodne nie je „prvopohľadová“. Skrytým typom je s určitosťou tretia záležitosť „Angrboda“, ktorá otáča svoj kalný zrak smerom k večne zamrznutému Severu a snúbi tak v sebe vlčie know-how s dobre známym volaním zasneženého permafrostu Európy. Iste, stále si najviac vychutnávam a nedočkavo očakávam spomínané časti „Born From The Serpent’s Eye“ a „The Old Ones Are With Us“, ale najväčšiu váhu ako celok má v mojich očiach práve toto tretie zastavenie. Krátke snové intermezzo „Mother Owl, Father Ocean“ si svoju funkciu plní spoľahlivo a dostatočne, no záverečnému kusu „Fires Roar In The Palace Of The Moon“ stále nemôžem prisúdiť absolutórium. Z môjho pohľadu sa tu totiž oproti zvyšku toho deje citeľne menej, no zásadné je, že ani táto skladba celok nijako výrazne neoslabuje a rozhodne nepôsobí nejakým nedotiahnutým dojmom.
Ako teda zhodnotiť toto šieste dielo WOLVES IN THE THRONE ROOM v kontexte celej diskografie? Vlci rozhodne zvládli reparát po spomínanom kroku mierne vedľa so cťou a vrátili sa na svoje právoplatné pozície. A i keď neradím „Thrice Woven“ na samotnú špičku diskografie, opus je to nepochybne kvalitný a vysoko nadštandardný.
Dagon