To, čo by som ešte pred rokom považoval za nemožné, sa stalo trpkou skutočnosťou 9. decembra 2016. Teda v deň, kedy ULVER vydali svoj dnes už predchádzajúci opus „Riverhead“, ktorý v mojich očiach zároveň predstavoval prvý nezdar v hviezdne nadpriemernej produkcii týchto severských vlkov. Iste, spomínaná placka bola iba sountrackom k rovnomernému filmu a verím tomu, že príslušné pohyblivé obrázky by doplnili inak nevýrazný výsledok oveľa plastickejším dojmom. No tak či tak, netrpezlivo som čakal na ďalšie dielo, ktoré som považoval za povinný reparát Ryggovcov. Avšak to, že moje očakávania budú nielenže naplnené, ale dokonca poľahky prekonané o niekoľko konských dĺžok, to som neočakával ani v tých najdivokejších snoch. A hľa, stalo sa.
V prvom rade však treba prezradiť, že novinka „The Assassination Of Julius Caesar“ je čistý pop. Je pravdou, že s podobnými sférami už ULVER koketoval aj v minulosti, no takéto čistokrvné splynutie so stredným prúdom populárnej hudby nedosiahol nikdy. Až do dneška. Ak by som mal novinku niečomu (niekomu) pripodobniť, ako prvé ma napadá prienik vlastnej minulosti „War Of The Roses“ a toho najlepšieho (najprístupnejšieho), čo ponúka švédska grupa Tiamat. Avšak čo by dnes dal Johan Edlund za podobne hviezdny opus. Je skutočne pravdou, že „The Assassination Of Julius Caesar“ je natvrdo ponorené zo 7/8 do nefalšovaného popového prúdu, no tento fakt ani v najmenšom nedegraduje skutočnosť, že sa vo všetkých ôsmych prípadoch jedná o vysoko nadpriemerné predstavenie. Nech totiž pátram akokoľvek, nenachádzam na doske ani jedno jediné zastavenie, ktoré by sa dalo pokladať za menej podarenú vatu. Základom každej skladby sú jednoduché, nenápadné melódie, ktoré vám však zostanú v hlave už pri prvom stretnutí. A navyše, ULVER rafinovane p
ripomína svoju vlastnú minulosť, napríklad prostredníctvom úvodu tretieho kusu „So Falls The World“, ktorý neskrývane čerpá z vlastnej veľkolepej histórie pod názvom „Not Saved“. Po textovej stránke predstavuje „The Assassination Of Julius Caesar“ koncepčný príbeh, v ktorom je prostredníctvom starorímskych propriet poukazované na dekadentnosť a úpadok dnešného sveta. Za všetky príklady stačí uviesť úvodnú skladbu „Nemoralia“. A keď som spomínal, že novinka je čistým popovým megalitom zo svojich sedem osmín, tú jednu výnimku predstavuje záverečné rozlúčenie sa „Coming Home“, ktoré svojou dusivou ambientno/noiseovou atmosférou prináša typicky ulverovsky otvorený koniec, kedy neviete, čo bude čakať za najbližším rohom v podobe ďalšieho diela.
Je do istej miery paradoxom, že hoci ULVER už dlho nemá nič spoločné s tvrdokovovou scénou, poslucháči, ktorí vyrastali na dobových albumoch „Bergtatt – Et Eeventyr i 5 Capitler“, „Kveldssanger“ a predovšetkým „Nattens Madrigal – Aatte Hymne til Ulven i Manden“, až na výnimky bez problémov akceptujú aj súčasnú tvár tohto vzácneho a neuchopiteľného telesa. A prečo nie? Tak či tak, či metal alebo pop, tento album si zaslúži úplné absolutórium.
Dagon