Tak. A zase je tu jedno z diel, ktorého priblíženie, zhodnotenie, či jednoduchá rekapitulácia je jedným z tých neľahkých recenzentských orieškov. Prečo? Každá nová nahrávka týchto unikátnych, nenapodobiteľných a neuchopiteľných nórskych vlkov je nepochybne šťavnatým a skrz na skrz kvalitným dielom prinášajúcim zároveň nevšedný umelecký zážitok, no na druhej strane je to súčasne neľahká úloha pre úbohého recenzenta. Ak je totiž pravdivá všeobecná fráza, že hudbu treba počúvať a nie o nej hovoriť, v prípade severských ULVER to platí dvojnásobne. Na prvý pohľad jednoduché, veľmi často na kosť ohlodané skelety songov plynúcich ako pomaly tečúca rieka Večnosti, no stačí chvíľka nepozornosti a razom spoznáte zradnosť jej skrytých zákutí a temných odbočiek. Jej vody vás dokážu neskutočne oblažiť, no akonáhle vystúpite z jej mámivého prúdu, ťažko dokážete zrekapitulovať, v čom spočívala tá nevšedná krása a sladkosť.
No v prípade novinky honosiacej sa krkolomným názvom „ATGCLVLSSCAP“ (čo nie je nič iné ako začiatočné písmená jednotlivých znamení Zverokruhu) prišli hudobníci zoskupení okolo charizmatického Kristoffera Rygga s niečím, čo možno s určitosťou nazvať neočakávaným prekvapením aj na pomery tohto neuchopiteľného a štýlovo nezaraditeľného telesa. ULVER totiž prostredníctvom tohto diela prezentujú to, čo je výsledkom ich špeciálneho turné obsahujúceho dvanásť zastavení, na ktorých nezaznelo nič známe z predchádzajúcej tvorby a tento dokonale improvizačný materiál bol neskôr dotiahnutý do svojej finálnej podoby v tichu nahrávacieho štúdia. Teda – prístup nadmieru originálny a nezvyčajný, ktorého výsledok však nebol dopredu nijako zaručený či predvídateľný. No nebol by to ULVER, aby finálna verzia rozhodne nestála za to.
Ak by som mal zhodnotiť to, čo výsledných dvanásť skladieb napĺňajúcich kapacitu digitálneho média do posledného bitu prináša, netreba chodiť príliš ďaleko do ulverovskej minulosti. „ATGCLVLSSCAP“ pokračuje tam, kde skončilo posledné dielo „Terrestrials“ s tým, že novinka sa svojho predchodcu nesnaží kopírovať ani v najmenšom a používa ho skôr ako počiatočnú platformu, na ktorej stavia svoje nové a nové snové vízie svojho vlastného intímneho sveta. Povedané prozaickejšie, aktuálny opus ponúka dávku minimalistického ambientu so silným presahom k avantgarde s občasnými výletmi elektronickými či miestami noiseovými smermi. A to, že sa v zásade jedná o improvizáciu (a čoho som sa na začiatku, priznám sa, tak trochu bál), tvorí tu a tam neskutočne podmanivé oživenie (mám na mysli predovšetkým jeden z vrcholných momentov v podobe takmer desaťminútovej suity „Cromagnosis“). Iste, nie všetko sa vydarilo tak úplne na výbornú. Mínus musím udeliť hlavne pár skladbám druhej polovici dosky („D-Day Drone“ či „Gold Beach“), z ktorých čpie miestami istá bezradnosť a taktiež takmer úplná absencia spevu. Garmove hrdlo si vychutnáte iba v desiatej „Nowhere (Sweet Sixteen)“ a čiastočne aj v bombastickej „Ecclesiastes (A Vernal Catnap)“ stelesňujúcej druhý vrchol celej kolekcie.
Nahrávka „ATGCLVLSSCAP“ ku ktorej som spočiatku pristupoval s veľkou dávkou obozretnosti a istého podozrievania nakoniec rozkvitla po viacerých spoločných stretnutiach v kvet s neskonalým počtom vôní. A v porovnaní s priamymi, vysoko kvalitnými predchodcami „Terrestrials“ a „Messe I.X-VI.X“ jasne vedie.
Dagon