Kapela THERION má niekoľko posledných rokov na scéne vcelku špecifické a zároveň tragické postavenie. Najneskôr s vydaním dosky „Deggial“ pred šestnástimi rokmi sa totiž stalo akýmsi nepísaným pravidlom, že recenzie na diela Christofera Johnssona by mali byť keď už nie vyslovene negatívne, tak maximálne priemerné, s poukazovaním na postupnú a nezadržateľnú stratu vysokého kreditu tohto kedysi tak svojského a originálneho telesa. Priznám sa však, že som podobný prístup, ktorý vzala za svoje väčšina recenzentov a poslucháčov, nikdy tak úplne nechápal. Iste, je neoddiskutovateľným faktom, že najlepšie a najobjavnejšie bolo prvé obdobie súboru reprezentované nesmrteľnými opusmi ako vysoko technický „Beyond Sanctorum“ (moja srdcovka), či skvelý mix tradičného s prímesou niečoho nového a svojsky exotického „Symphony Masses: Ho Drakon Ho Megas“. A samozrejme vrchol celej diskografie reprezentovaný kusmi „Lepaca Kliffoth“ a „Theli“. No následné obdobie trvajúce prakticky dodnes, vyznačujúce sa postupným prechodom od death metalu ku klasickému drevnému hard rocku/heavy metalu prinieslo nejednu perlu v podobe nadpriemerných skladieb či celých albumov.
No posledný krok som aj ja, čoby nezávislý a vždy tak trochu bokom stojaci THERION pozorovateľ spočiatku pokladal za výrazný prešľap. Mám na mysli Christoferov pokus o svojské cover verzie francúzskych popových songov z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vydaných pred štyrmi rokmi pod súhrnným názvom „Les Fleurs Du Mal“. No čuduj sa svete, ono to vcelku spoľahlivo fungovalo. A tak sa dostávame do horúcej prítomnosti, prinášajúcej aktuálne EP „Les Épaves“, s ktorým sa vyrojilo opäť nemálo pochybností. Materiál tohto „ípka“ totiž nie je ničím iným, ako pozostatkom rovnakej nahrávacej session, z ktorej vzišiel posledný menovaný plnohodnotný počin. A keďže skúsenosť velí, že podobné dodatky končia zvyčajne tvrdým nezdarom, nemal som do počúvania piatich tu prítomných songov spočiatku najmenšej chuti. Ako to teda tentoraz dopadlo?
Nakoniec sa musím priznať, že taká katastrofa, akú som očakával na začiatku to rozhodne nie je. No zároveň nie je dôvod k prílišnej radosti. Skladby, ktorých základ tvoria tie najprimitívnejšie riffy doplnené síce funkčnými, no zúfalo priemernými bicími (o base ani nehovoriac), nemôžu totiž nadchnúť žiadneho aspoň trochu náročnejšieho fanúšika. Avšak sú tu ešte síce nekomplikované, no zároveň chytro a kvalitne napísané melódie preverené časom, ktoré robia z „Les Épaves“ nenáročný a ľahko počúvateľný (zároveň však rýchlo opočúvateľný) celok. Hlavne prvá kompozícia „L’amour Est Bleu“, ktorej melódiu musí vďaka Slovenskému rozhlasu poznať úplne každý a ktorá je tu hneď v dvoch prevedeniach (úvodnej „heavy“ a záverečnej „mellow“ verzii) stojí za vypočutie. Ujde aj druhá „Nous Ne Sommes Pas Des Anges“ a tretia „La Fermeture Éclair“, no posledná „Ah-Hem-Ho-Hu-Err“ je už solídne otravná a nudná.
Ako teda zhodnotiť toto päť skladbové, štvrťhodinku trvajúce mini dielo? Vcelku jednoducho: nenáročný a ničím neprekvapujúci priemer. Nič viac, nič menej.
Dagon