Pagan blackmetalová odnož čierneho kovu je nepochybne jednou z najrozšírenejších a najpreferovanejších tvrdokovových odbočiek vôbec. A adekvátne k tomuto faktu oplýva aj najpočetnejšou armádou aktívnych žoldnierov, ktorí s mečom v ruke zas a znovu vyrážajú na svoje spanilé jazdy za starými zašlými dobami plnými slávy, patriotizmu a hrdinstva, koňmo či pešky. No žiaľ, v tomto prípade platí stará známa pravda, že kvantita hojne prevyšuje kvalitu.
Na predchádzajúce riadky však môžete celkom pokojne zabudnúť, pokiaľ sa rozhodnete ponoriť sa do vízie dávnoveku v podobe, akú na svojom najnovšom (v poradí už treťom) albume pripravil Andy Marshall, postava stojaca za svojim jednočlenným projektom SAOR. Pokiaľ ste mali tú česť s dvomi predchádzajúcimi doskami určite viete, čo môžete od tohto mena očakávať. A „Guardians“ v tomto smere ani žiadne prekvapenie nechystajú. Opäť sa nám dostane dlhých heroických eposov (album na takmer hodinovej ploche ponúka iba päť skladieb, pričom hracia doba ani jednej z nich neklesne pod desaťminútovú hranicu), vyvedených v strednom, pochodovom tempe. 
I keď na pár hukotov samozrejme príde tiež, vojenské tempo jasne dominuje. A je to tak dobre. Aj vďaka nemu totiž pred vašimi očami ožije pustá a hmlistá krajina škótskej Vysočiny, tak nádherná vo svojej melancholickej osamelosti. A zásluhu na tom, že tento obraz je až neskonale plastický a živý, majú predovšetkým klasické ľudové nástroje, ktoré sú tentoraz využívané naozaj hojne. Tam, kde pred štyrmi rokmi vyrazili z chudobnej zeme tvrdé a drsné korene („Roots“), ktoré o jednu zimu neskôr zmohutneli a odhalili svoju nebezpečne podmanivú „Auru“, stojí dnes nezničiteľný monolit, hlásiaci sa hrdo k svojej vlastnej minulosti chránenej nesmrteľnými strážcami („Guardians“), aby tak našli svoje miesto v horúcej prítomnosti.
Čo sa textovej náplne týka, siahol tentoraz Andy Marshall ku klasikom literatúry (Horatius Bonar, Robert Burns, Alice Macdonell, Sir Walter Scott a Tobias Smollet), aby tak ešte viac zdôraznil svoju spätosť s rodným ostrovom. No zároveň treba povedať, že lyrická náplň je tentoraz iba akýmsi povinným dodatkom, bez ktorého by sa nahrávka poľahky obišla. Tento fakt podporujú nielen dlhé, niekoľkominútové pasáže, kde spev úplne absentuje, ale aj skutočnosť, že songy samotné sú vystavané s tak neuveriteľnou vnútornou gradáciou, že ak by sa jednalo o čisto inštrumentálny počin, neubralo by to nič z jeho sugestívnej atmosféry a krásy.
Ak by som mal hodnotiť album „Guardians“ v rámci diskografie SAOR, bez akéhokoľvek zaváhania by som ho zaradil na prvé miesto. A nielen to. „Strážcovia“ predstavujú jeden z najlepších žánrových počinov, z ktorými som mal za poslednú dobu tú česť.
Dagon