Počas prvých ôsmych rokov existencie vyprodukovali BATHORY šesť štúdiových albumov na ktorých predviedli neuveriteľný vývoj kráčajúci doslova míľovými krokmi. Ak k tomu prirátame aj dve nedokončené diela („Requiem“ a dvojalbum „Blood On Ice“ z roku 1987) stane sa táto štatistika razom ešte úctyhodnejšou. Nečudo teda, že opus „Twilight Of The Gods“ z roku 1991 mal byť definitívne tým posledným radovým zápisom hrdiacim sa menom starouhorskej grófky. Quorthon následne vcelku elegantne zosumarizoval svoju minulosť sériou naozaj vyšperkovaných výberových albumov pod súhrnným menom „Jubileum“, aby svoje ďalšie umelecké vízie zaštítil svojim vlastným pseudonymom.

Pamätám si to ako by to bolo včera. Deň, keď sa svetu predstavilo najnovšie hudobné snaženie tohto neuchopiteľného Švéda, ktorý tentoraz nemal mať nič spoločné s erbovým menom BATHORY. Avšak ešte väčším šokom bolo zistenie, čo sa pod názvom tejto sólovej dosky pod obyčajným menom „Album“, vydaným 27. septembra 1994 vlastne skrýva.

Quorthon takmer v každom rozhovore nezabudol spomenúť, že stojí mimo súčasnej rockovo/metalovej scény a poslednú tvrdú dosku, ktorú si zaobstaral bola nahrávka „Ace Of Spades“ od Motorhead. No nech bola pravda akákoľvek, jeho sólové snaženie zachytilo aktuálny dych doby a „Album“ sa od prvej do poslednej minúty niesol v znamení vtedy tak populárneho grunge. Šokom musel byť už úvodný kus „No More and Never Again“, ktorý svojou rockovo šantivou náladou musel doslova odpísať všetkých tých, ktorí čakali pokračovanie v duchu starobylých heroických severských ság. Ono by to vlastne ani nedávalo zmysel. V prvej skladbe by ste autora nehádali ani náhodou. Ten podzemný duch toho najpravovernejšieho grunge/alternative rocku je prítomný nielen v tomto úvodnom kuse, ale počas celej, takmer hodinovej hracej doby. Za seba môžem povedať, že táto nová rocková vlna išla úspešne okolo mňa a tak som sa k debutovému dielu QUORTHON staval maximálne skepticky.

Nie, naozaj NEMÁM rád celé toto šialenstvo zo Siettlu, ale napriek tomu musím povedať, že „Album“ je vskutku viac než vydareným a vysoko KVALITNÝM albumom. Moje slová potvrdia hneď nasledujúce dve skladby „Oh No No“ a hlavne tretia v poradí „Boy“ (pôvodne pomenovaná „Boy In The Bubble“). Áno, je pravdou, že v týchto valivých kusoch s tak nádherne zemitým zvukom odkaz BATHORY nenájdete ani náhodou, no napriek tomu sú svedectvom neutíchajúceho švédskeho génia, skrz ktorého si razom uvedomíte, že Quorthonov umelecký vývoj pokračoval nerušene ďalej, pretavený do trochu inej, nečakanej a netušenej podoby. Stačí iba pozorne počúvať. Áno, ako už bolo povedané, „Album“ je stelesnením grunge. Toto konštatovanie potvrdia aj nasledovné tracky „Major Snooze“, „Too Little Much Too Late“ a „Crack In My Mirror“. No ak som hovoril, že zo začiatku dosky sa nesmrteľný odkaz BATHORY nadobro vytratil, jeho viac ako zreteľné kontúry sa navrátia v songoch „Rain“ a hlavne „Feather“ a „Relief“. A nielen to. V posledných štyroch kusoch atmosféra opusu vcelku sympaticky potemnie a vytvorí tak ukážkový kontrast s veselým, optimistickým a melodickým úvodom dosky. Akoby chcel Quorthon svojich poslucháčov sprvu navnadiť ružovou predstavou svetlých zajtrajškov, ktorú postupne a systematicky rozdrví následným príchodom všivavej reality.

Iste, prvá doska pod menom QUORTHON nedosiahla takého rešpektovaného postavenia z akého sa dodnes môže tešiť prvých šesť kapitol ukrytých pod menom BATHORY, ale napriek tomu „Album“ stojí hrdo s nimi v rovnakej línií. A navyše, samotného principála táto umelecká sloboda inšpirovala k tomu, že už o necelé dva mesiace reinkarnoval BATHORY skrz nový počin „Requiem“.

Dagon