Tak, a je koniec. Koniec ďalšieho snového príbehu unášaného na zlatých krídlach bezbrehej fantázie. A s ním pomaly odumiera aj jedna celá epocha a kus hudobnej histórie. Navyše, časť najdôležitejšia, najpodstatnejšia a najobjavnejšia. Sme svedkami zániku ďalšieho z veľkolepých hudobných dinosaurov, divákmi súmraku bohov. Áno, je to naozaj tak. Jedna z najvýsostnejších hudobných inštitúcií – ak vôbec nie tá najvplyvnejšia – si prostredníctvom svojho najnovšieho a žiaľ i posledného umeleckého diela „The Endless River“ napísala svoj vlastný hudobný epitaf. A tak nám obyčajným smrteľníkom nezostáva nič iné, ako sa naposledy započúvať do tohto krásne sladkobôľneho piesňového dovetku, k tejto Pečati a záverečnej code.
Toto britské goodbye bolo ohlasované tak, ako sme boli u PINK FLOYD zvyknutí vždy s mamutím predstihom a tak nečudo, že samotný predpredaj dosky zlomil ďalší z nekonečného radu rekordov. Niet sa čomu diviť, taká udalosť, ako je vlastný hudobný testament sa nerodí každý deň. Ani ja som nebol výnimkou a novinku som si zaobstaral okrem luxusného digibook vydania aj v staromilskej vinylovej podobe, aby táto rozlúčka z mojej strany prebehla so všetkými poctami. No s prvým zoznámením som si dával až nezvykle dlho načas, snáď ako nikdy doteraz. Akoby som si chcel podvedome čo najviac oddialiť tú chvíľu, keď sa stanem svedkom „čohosi Floydovsky nového“ naozaj naposledy. A tak som sa znovu a znovu kochal neskutočne perfekcionisticky spracovanou grafikou, nezakryte vzdávajúcej hold dvornému dizajnérovi PINK FLOYD, ktorý sa s týmto svetom rozlúčil už pred dvomi rokmi. No myslím, že s prácou Ahmeda Emada Eldina by bol Storm Thorgerson na výsosť spokojný. Avšak oveľa väčšiu stratu a koniec všetkým túžobným nádejam na možné posledné spojenie dávnej štvorky s Rogerom Watersom učinil až predčasný odchod Richarda Wrighta v roku 2008, ktorý sa tak pridal k dávnemu kumpánovi Sydovi Barrettovi.
Dlho ohlasovaná novinka však novinkou v pravom slova zmysle nie je a ani nemala byť. Jeho základ totiž tvorí materiál vzniknutý počas nahrávania dosky „The Division Bell“ pôvodne pod názvom „The Big Spliff“, ktorý mal slúžiť ako základ pre nasledovníka „zvonu“, no k jeho realizácií žiaľ už nikdy neprišlo. A bola to až spomínaná Richardova smrť, ktorá rozhodla že tento sčasti iba načrtnutý a pôvodne nedokončený materiál sa stane zároveň jeho hudobným pomníkom. A tak posledná preživšia dvojka David Gilmour a Nick Mason, ktorý je zároveň posledným členom aktívne sa podieľajúcim na celom chode PINK FLOYD od svojho vzniku až po horúcu prítomnosť vdýchla týmto polozabudnutým skladbám s konečnou platnosťou život.
A vyššie uvedené riadky vlastne prezrádzajú to, čo možno od „The Endless River“ očakávať. Stačí ešte doplniť, že s výnimkou poslednej z osemnástich položiek „Louder Than Words“ sa jedná o čisto inštrumentálne a z veľkej časti ambientné dielo a je povedané prakticky všetko. Áno, novinka ponúka na päťdesiattri minút trvajúcej hracej ploche hneď osemnásť kúskov, no mnohé z nich nedosahujú dĺžku ani dvoch minút z čoho vyplýva, že sa väčšinou jedná o drobné čriepky či jagavé kúsočky tvoriace pozostatok z nahrávacej session starej dvadsaťjeden rokov. Iste, z veľkej miery je to pravda, ale nie tak úplne. PINK FLOYD totiž vždy boli až príliš veľkými perfekcionistami na to, aby vypustili do sveta dielo nedotiahnuté až do posledného detailu. A neinak je tomu aj v prípade „The Endless River“. Tento opus totiž nemôžete vnímať ako kolekciu jednotlivých samostatných celkov. Ak budete k doske pristupovať takýmto spôsobom, je celý umelecký zážitok dopredu odsúdený na ťažký nezdar. Nekonečná rieka totiž skôr (v súlade so svojim názvom) evokuje jeden nikdy nekončiaci tok, ktorý sa vyznačuje dokonale pokojnou hladinou a práve v tom spočíva jej nekonečne uhrančivá sila, vďaka ktorej vás poľahky opantá a dokonale si vás podmaní. A hoci na každom kroku narazíte na veľmi silné a nepopierateľné reminescencie „The Division Bell“, nevidel by som konečný výsledok iba ako chudobného a chorľavého príbuzného posledného skutočného hudobného diela Floydov. Naopak, hoci je „The Endless River“ skutočne zvláštnym počinom týchto Britov (navzdory faktu, že sú to práve oni kto dal vzniknúť nádherne nepochopiteľných kúskov akými boli „Atom Heart Mother“ či „Ummagumma“), má v mojom ponímaní v diskografií svoje pevné dielo, ktorá zavŕšila celoživotné dielo presne tak, ako som si to vždy predstavoval.
Čas plynie a jeho zhubnému vplyvu neodolá nič a PINK FLOYD tiež nie sú výnimkou. A tak namiesto nezmyslených a nikam nevedúcich debát, či bolo správne túto kolekciu vydať ako samostatný album, alebo to mala byť skôr súčasť minuloročného de luxe vydania „The Division Bell“ k jej dvadsatinám, stačí jediné. Nájsť si v tomto stále sa zrýchľujúcom a krutom svete chvíľku stále vzácnejšieho času na vytvorenie si pokojnej a ničím nerušenej oázy a oddať sa naplno tejto poslednej snovej vízií. A čo povedať na záver? Vďaka vám David, Richard, Nick, Roger a Syd.
Dagon