Reunion – výraz pre návraty známych či menej preferovaných mien po nečakane krátkom, či naopak nepredstaviteľne dlhom čase. Návraty sprevádzané občas frenetickým potleskom kritiky a večne hladných más fanúšikov a inokedy (čo je žiaľ oveľa častejší jav) rozpačitými pochybnosťami či nezakrytým a zväčša oprávneným pohŕdaním. To všetko je jedna strana mince. Na druhej strane stoja rovnako rozmanité dôvody návratov samotných aktérov. Či je to smútok za dávnymi, nezriedka post pubertálnymi časmi, za ktorými sa zacnie chlapom v najlepších rokoch, prostá znovuobjavená radosť z hrania, alebo zrejme najčastejší a najprízemnejší dôvod v podobe cinkania zlatých mincí a šuchotu zelených papierikov. Tak či tak, je na nás poslucháčoch, aby sme nehodnotili príčiny, ale výsledky.
Spomínané návraty sú emotívnejšie o to viac, ak sa jedná o kapely, ktoré boli vo svojej dobe lídrami svojho žánru. A holandskí PESTILENCE medzi takéto hydry určite patria. Je síce pravdou, že do svojho rozpadu v roku 1994 vydali iba štyri dlhohrajúce dosky, no tie rozhodne patrili medzi metalové klenoty z radu najjagavejších. Progresivita a snaha nachádzať stále nové hudobné horizonty a výzvy im prinášali zaslúžený rešpekt, no zároveň boli prvotnou príčinou ich pádu. Muselo prejsť dlhých štrnásť rokov, kým sa zadrhnutá mašinéria znovu rozbehla. A najnovší počin „Obsideo“ je už tretím dôkazom jej opätovného fungovania. Ako ho teda zhodnotiť v kontexte celej tvorby?
V prvom rade treba pri nahliadaní na diskografiu Holanďanov prísne rozlišovať Éru I vrcholiacu neprekonateľným dielom „Testimony Of The Ancients“ a korunovanú neuchopiteľným Monolitom s dotykom samotnej Geniality „Spheres“ a návratovú Éru II, predstavujúcu predsa len viditeľné ustúpenie z dobytých pozícií a neschopnosťou vystúpiť z tieňa oboch spomínaných velikánov. A kým som reunionovú záležitosť „Resurrection Macabre“ hodnotil optikou návratového nadšenia, s príchodom „Doctrine“ moja eufória už pomaly ale isto vyprchala. Mementom určite bolo i to, že z celej dosky ma najviac zaujalo úvodné intro. No stále som skryte dúfal, že Patrick Mameli a spol. si jednoducho len vybrali oddychový čas. A s príchodom novinky sa moje tušenie vyplnilo. Áno, na prvý pohľad je to zase o tom istom, ale v tomto prípade zdanie klame. Doska v sebe totiž ukrýva jednu záludnosť. Pri prvom stretnutí ničím neprekvapí ani neohúri… ani pri druhom, či treťom. Ale ak dáte albumu náležitý čas a viacero sústredených vypočutí, budete určite, tak ako ja prekvapení nečakanou kvalitou nových songov. Áno, PESTILENCE už asi naveky zostanú uväznení niekde medzi Svedectvom Starovekých a Sférami, ale tentoraz mi to ani v najmenšom nevadí. „Obsideo“ síce rastie do krásy postupne, keď po Tiamatovsom úvode (podobnosť s aktuálnym introm a záverom dosky „Clouds“ je do očí bijúca) toho titulná „Obsideo“ ešte veľa neponúkne, no už v hneď nasledujúcej záležitosti „Soulrot“ Holanďania prekvapia napríklad takmer jazzovým „free“ sólom na pozadí prísnej strojovo technickej death metalovej náloži. Áno, oproti „Doctrine“ tentoraz PESTILENCE vsadili na klasický deathový zvuk a Mameliho ukážkový murmur je na míle vzdialený hysterickému jakotu z nedávnej minulosti. Nadpriemerná technika a opojná chytľavosť – presne o tom je novinka. Novinka, ktorá jednoznačne vrcholí v dvoch po sebe nasledujúcich kusoch: neuchopiteľným „Necromorph“ a pomalým, no nekonečne drviacim „Laniatus“. A ak hľadáte tutovú hitovku (samozrejme v intenciách PESTILENCE), tú nájdete v podobe „Aura Negative“, či „Saturation“. A s príchodom záverečnej „Displaced“ sa s vami PESTILENCE rozlúčia naozaj vo veľkom štýle.
Prostredníctvom „Obsideo“ sa Mameliho squadra vrátila s materiálom, ktorý nemôže svojich fanúšikov v žiadnom prípade sklamať. A že novinka obsahuje desať skladieb na ploche necelých 36 minút? Koľkože priestoru ponúkli Sféry?
Dagon