Sú kapely a kapely. Jedny zažiaria ako oslnivo jasná kométa uprostred tmavej a čiernej noci, pričom je táto žiara vyvolaná jasnou a nepopierateľnou kvalitou či ťažko spochybniteľnou kvalitou, či sa tak trochu paraziticky priživia na vlne aktuálneho záujmu. A potom sú také, ktoré si svoju pozíciu budujú postupne, nechávajúc sláve svojho mena vyrásť s nezadržateľnou spoľahlivosťou. A práve k tejto druhej sorte nepochybne patrí aj pražský súbor PERGAMEN.
Jednou vecou však pôsobí táto eskadra temnoty originálne už na prvý pohľad, a to doslova. Posledná trojica albumov sa totiž môže pochváliť naozaj nevšedným prevedením spočívajúcim v A5-kovom formáte naležato, vykazujúcom navyše neprehliadnuteľne podobné (či skôr navzájom na seba nadväzujúce) grafické spracovanie. No i ten najoriginálnejší obal by neobstál, ak by neobsahoval kvalitný či originálny obsah. A ako je to v prípade PERGAMEN? Presne pol na pol. „Crudus Amuera“ je dielom nespochybniteľne kvalitným, ktoré však zároveň neoplýva prílišnou dávkou originality. A hoci by sa na prvý pohľad mohli predchádzajúce slová javiť ako tvrdá kritika, opak je pravdou. Povedané inak – PERGAMENU sa za použitia mnohokrát preverených a počutých postupov podarilo vytvoriť dielo, ktoré prekvapí svojou nezmiernou dravosťou a krutosťou. A v tom tkvie zároveň najväčšia devíza opusu.
Kým sa totiž predchodca „Nuber Atra“ občas strácal vo vlastnom bludisku zadoomanosti, „Crudus Amuera“ tiahne neohrozene vpred bez akýchkoľvek pochybností či zaváhaní. No pritom autora spoznáte bez väčších problémov. Skladby sú totiž strihnuté podľa preverenej šablóny – teda na prvý pohľad tak trochu monotónne riffy, ktoré pripravujú tie najlepšie podmienky pre dominantný a melodický refrén. Nahrávka sa valí vpred ničiac všetko, čo jej stojí v ceste. Nie je tu najmenšieho miesta pre akékoľvek zaváhanie a občasné spomalenie vyplaví na povrch ešte väčšiu dávku krutosti a odľudštenosti. Hektolitre krvi a horúcej lávy. A tak prvý (a zároveň jediný) priestor na oddych ponúkne až priata v poradí „Cesta k ojedinělým krásám“, no s príchodom titulnej záležitosti „Krvavý kal“ PERGAMEN opäť zaradí najvyšší rýchlostný stupeň nepoznajúc najmenšieho zľutovania. Predchádzajúce vety by mohli zvádzať k predstave, že „Crudus Amuera“ predstavuje dielo, ktorému dominuje chaotická rýchlosť, no opak je pravdou. Všetky skladby majú pevný rád, pričom pomerne veľký priestor dostáva sólová gitara hosťujúceho Lukáša Musila dopĺňajúceho obidva piliere Benyho a Zbyndiša. Je teda na nahrávke niečo, čo by kazilo celkový dojem? No, niečo by sa našlo. Ide o fakt, že nahrávke ku koncu miestami dochádza dych a kapela sa občas („Zlomená páteř lidstva“, či „Ve vrstvách času“) bezradne motá v kruhu. No našťastie tento nelichotivý dojem napraví záverečná šupa „Na dosah tmavých bran“.
Sčítané a podtrhnuté: album „Crudus Amuera“ predstavuje dielo, ktoré nemožno nazvať inak ako poctivý a pravoverný kus rýdzeho čierneho kovu. A hodnotiac vrámci celej diskografie sa radí na jej samotný vrchol.
Dagon
https://www.facebook.com/pergamen.org