Kapely ako PARADISE LOST to majú vlastne veľmi jednoduché a zložité zároveň. Za roky pôsobenia na hudobnej scéne, kedy navyše mali to šťastie byť „pri tom“ keď sa písala hudobná tvrdokovová história, ba čo viac – patrili medzi jedincov, ktorí boli priamymi hýbateľmi tohto vývoja majú dnes zaručené dve veci. Tou prvou je skutočnosť, že za nimi tiahne väčšia či menšia poslucháčska základňa ktorá nekriticky príjme každé nové dielo ktoré bude navyše brániť do roztrhania tela hoci by sa jednalo o výrazný kvalitatívny prepad. I keď tu musím podotknúť, že ku cti podobného typu zoskupení slúži fakt, že nahrať výrazne podpriemerné dielo vlastne ani nie je v ich silách – skôr hrozí, že v určitej fáze kariéry upadnú do istej pohodlnej letargie. A tá druhá, tienistejšia stránka spočíva v tom, že nech by tieto kapely nahrali v budúcnosti akékoľvek dielo, vždy bude ich novšia tvorba stáť v tieni tých dávnych opusov, ktoré písali históriu a kruh sa tak chtiac-nechtiac dokonale uzavrie.
A vyššie uvedené slová sa v súčasnosti snáď nehodia na nikoho trefnejšie ako práve na najnovšie dielo vyslancov Strateného Raja pomenované príznačne „The Plague Within“. PARADISE LOST totiž viac než ktokoľvek iný svojim najnovším počinom uzatvorili kruh vlastného vývoja formou dokonalou a nové, v poradí štrnáste dlhohrajúce dielo vracia všetko (takmer) na samotný začiatok. Ak si k tomuto faktu pripočítame takmer tridsaťročné hudobné skúsenosti, výsledkom by malo byť dokonalé dielo. Malo by, no také jednoduché to nebude. Prvým a zároveň najdôležitejším faktorom proti je jasná predvídateľnosť vývoja Holmesovcov. Novinke totiž predchádzali jednak Macintoshove realizácie temnejších stránok vlastného hudobného Ja v hviezdnom projekte Vallenfyre a tiež šokujúce účinkovanie Nicka na poste vokalistu u švédskych Bloodbath. Ba čo viac – PARADISE LOST v mojich očiach vždy platili za chytrých hudobných chameleónov – svoj štýl posúvali smerom k stále novým a neobjaveným métam odvolávajúc sa pritom na široký záber vlastnej umeleckej identity, no tieto prerody až príliš okato kopírovali aktuálny trend na scéne. Takže z môjho pohľadu treba na ich (znovu)nájdenú tvár pozerať cez neskreslenú prizmu ich vlastnej minulosti. Ale dosť úvah…. nechajme prehovoriť dielo samotné.
Ak by som mal zaradiť dosku „The Plague Within“ z hľadiska jej miesta na historickej časovej osi PARADISE LOST, tak podľa mňa úplne dokonale a prirodzene zapadá medzi tretí a štvrtý album. Áno, novinka v mojich očiach stelesňuje ten mýtický chýbajúci článok medzi undergroundovou prehistóriou „Lost Paradise“, „Gothic“ a „Shades Of The God“ versus božský Olymp stelesnený menami „Icon“ a „Draconian Times“. Ak by som totiž opus „The Plague Within“ chcel charakterizovať jednou jedinou vetou, ktorá by dokonale vystihovala celú podstatu, tak by som určite použil niečo ako „dokonalý stret Tieňov boha a Ikony“. A tým by v podstate mohlo byť povedané všetko. To, že sa jedná o Stratený raj zistíte ihneď po pár tónoch úvodného kusu „No Hope In Sight“, ktorý sa bez problémov zaradí medzi nesmrteľné vlajkové lode dávnych štýlotvorných opusov, akými boli „Embers Fire“, či „The Last Time“. A pokračuje sa nemenej spanilou jazdou „Terminal“, „An Eternity Of Lies“ alebo „Victim Of The Past“. A nielen to. Prešiel som si nejednu konkurenčnú recenziu „The Plague Within“, ktoré sa všetky vyznačovali jedným spoločným rysom a tým bolo stopercentné určenie najvýraznejších momentov dosky. A musím povedať, že neinak to vidím aj ja – ono sa vlastne ani inak nedá. Piata v poradí „Beneath Broken Earth“ je totiž dokonalým stelesnením toho najpravovernejšieho doom metalu a okrem toho s určitosťou najpomalším songom aký kedy PARADISE LOST priniesli. Druhým majákom v tomto mori zatratenia je „Flesh From Bone“ ktorý naopak stelesňuje tú najrýchlejšiu búrku v podaní Strateného Raja prekladanú znovu a znovu ťahavými pasážami plnými páchnuceho bahna plaziaceho sa zatratenia. No a tretím žiarivým kamienkom do celkovej mozaiky je záverečný manifest „Return To The Sun“ hlásiaci sa k odkazu orchestrálnej veľkoleposti a slúži ako dokonalý derivát posledných zastavení „Tragic Idol“ a „Faith Divides Us – Death Unites Us“. No nie je všetko zlato čo sa blýska. Kolekciu na celkový počet desiatich skladieb totiž dopĺňajú kompozície „Sacrifice The Flame“, „Punishment Through Time“ a „Cry Out“, ktoré nemôžem označiť inak ako síce kvalitnú ale predsa len z veľkej časti značne rutinnú remeselnú prácu slúžiacu ako výplň hracej doby. No tri z desiatich – to vôbec nie je zlé.
PARADISE LOST ponúkli svetu na obdiv svoje najnovšie dielo, ktoré im hanbu rozhodne neurobí. Skôr naopak: zaľúbenie by v ňom mohli opätovne nájsť tí, ktorí sa nemohli preniesť pre niekoho neakceptovateľné, no pre mňa vývoj Holmesovcov završujúce dielo „Host“. Stratený Raj to má vlastne veľmi jednoduché… ak bude totiž prinášať hodnotné diela akými „The Plague Within“ nepochybne je, majú svoje miesto pod slnkom zabezpečené navždy.
Dagon