Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo robí tú-ktorú kapelu originálnou? Čo musí daný hudobník urobiť pre to, aby svoju produkciu jasne odlíšil od nekonečného zástupu ostatných tu viac, tu menej známych mien? Raz je to výsledný imidž súboru, ktorý však vo väčšine prípadov svojou jednoúčelovou snahou šokovať iba odpútava pozornosť od toho najdôležitejšieho – samotnej hudby. A je to práve snaha hľadať svoj vlastný smer v samotnom prejave, ktorá (hoci je to cesta neporovnateľne ťažšia a zložitejšia) vedie k skutočnej originalite. No na túto snahu nemusí byť za každých okolností nazerané optikou čo najdokonalejších inštrumentálnych výkonov, či dokonale bezchybnej produkcie.
A niekam do tejto kategórie spadá aj druhý album jednočlenného projektu PAČESS. I keď s tým zaradením tohto mena do kategórie one man band to nie je tak celkom pravda. Tí, ktorí mali čo-to dočinenia s debutom „Monte Liliorum“ vedia, čo mám na mysli. Hlavný predstaviteľ a „duchovný vodca“ projektu PAČESS, známy skôr z účinkovania v ASGARD totiž nielenže napísal príbeh odohrávajúci sa kdesi v bližšie neurčenom stredovekom kláštore, točiaci sa okolo tajomstva varenia zlatého moku, ale z dôvodu čo najplastickejšieho prerozprávania celého diela oslovil nejedno známe meno českej tvrdokovovej scény. 
To celé podané za zvukov v pomerne klasickom black metalovom duchu s občasnými výjazdami smerom k pohanskej minulosti nie nepodobnej tomu, čo produkovali Bathory vo svojom vikingskom období. Stačí sa započúvať do podmanivých a silných chorálov songu „Jak otec pravil, já vydal se do kláštera“, či posledného zastavenia „Černý šat oblékám, v klášteře vystírám“, ktoré nezaprie svoju podobnosť s Quorthonovou skladbou „Man Of Iron“ z dosky „Blood On Ice“. O produkciu celého diela sa postaral Blackosh, ktorý vytvoril zvukový kabát dokonale sediaci k danému druhu hudby a tak jediné, čo mierne kazí inak výborný dojem je spôsob naprogramovania bicích, ktoré sú miestami až príliš monotónne.
Avšak to, na čom nemožno nájsť ani kúsok pochybnosti je spomínaná textová časť albumu a veci s ňou spojené. A tomu je podriadená aj samotná grafika. Za zmienku rozhodne stoja kresby jednotlivých postáv vystupujúcich v príbehu a tiež použité písmo. To na jednej strane zapadá do príbehu a vyvoláva dojem starých rukopisov, čo však na druhej strane znižuje čitateľnosť na minimum. No to, čo vytvára originalitu PAČESS je (tak ako pri spomínanom debute), zoznam prítomných hosťujúcich hrdiel – Lord Morbivod, Blackosh, Khaablus, Tomáš Chylík, Pačess a meno najprekvapivejšie, Zdeněk Černý z legendárnych Titanic. A je to rozhodne aj jeho zásluha, že kus „Kdosi je u závor, klepání jsem jakés vnímal“ predstavuje v mojich očiach vrchol celej šesť skladbovej kolekcie. A to nie je jediná pomoc z paluby TITANICU. O sólové gitarové party sa okrem spomínaného Tomáša Chylíka postaral tiež Dzoro Enčev.
Ako teda zhodnotiť album „Trapista“? Podarilo sa Pačessovi prísť s albumom, ktorý sa zapíše do produktov českého undergroundu zlatým písmom? To asi nie. Príčina tkvie vo fakte, že potenciál, ktorý daná téma ponúkla nebol rozhodne využitý naplno. No súčasne je novinka PAČESS dielom, ktoré ponúka nemalú dávku kvality a počúva sa neuveriteľne dobre.
Dagon