OPETH – Pale Communion (CD-2014, Roadrunner Records)

Pale CommunionNové a nové nahrávky. Na fanúšikov sa valia v nepreberných a nekonečných množstvách napriek všetkými žánrovými odbočkami a najpodivnejšími štýlmi. No napriek tomu nemajú večne hladní fans nikdy dosť a žiadajú stále viac a viac. Avšak v tomto stále sa zrýchľujúcom a nikdy neutíchajúcom kolotoči sa čas od času mihne perla, ktorá je dopredu očakávaná s citeľne väčším napätím a nedočkavosťou a ktorá zaujme poslucháčove sluchovody o poznanie dlhší čas ako nekonečný prúd zvyšných nahrávok. A pre mňa jednou takouto ostro sledovanou záležitosťou bol nepochybne nový opus švédskych mágov OPETH.

Definitívne preč sú časy, kedy grupa okolo civilne a placho pôsobiaceho no napriek tomu charizmatického lídra Mikaela Åkerfeldta vo svojich dielach navýsosť svojsky, nenapodobiteľne a majstrovsky kombinovala death metal s progresívnym rockom takým spôsobom, že nejednému sa z toho tajil dych. Dôkazom toho sú dodnes nepreberné štatistiky a rebríčky mapujúce (subjektívne) najvydarenejšie diela posledných rokov a desaťročí. Iste, tieto umiestnenia – objektívne vzaté – majú iba doplnkovú vypovedaciu hodnotu, no skutočnosť, že albumy ako „Still Life“, „Blackwater Park“ či dvojica „Deliverance“ a „Damnation“ v nich okupujú takmer bez výnimky popredné miesta už o niečom svedčí. No to všetko je dnes už minulosťou. A pred nami stojí horúca prítomnosť honosiaca sa menom „Pale Communion“.

Veľa už definovalo predchádzajúce, v mnohých ohľadoch šokujúce dielo „Heritage“. To po istej stagnácií spôsobenej albumami akými boli „Ghost Reveries“ a „Watershed“ (tú stagnáciu treba brať samozrejme iba v rámci vývoja samotných OPETH, ktorý o celé konské dĺžky poráža žánrovú konkurenciu) prinieslo šokujúce zistenie, že Mikael otočil rázne kormidlom a ako pravý kapitán namieril svoju bárku do dávnych a na pohľad už dokonale prebádaných vôd. Iste, principál sa nikdy netajil svojim obdivom k hudbe rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych a táto jeho vášeň bola v muzike OPETH vždy citeľná, no bolo to až spomínané dielo „Heritage“, ktoré nasmerovalo hudobníkov priamo do centra diania vzdialeného štyri desaťročia. A novinka? Tá ide v tomto smere ešte ďalej. A je nutné podotknúť, že sa jej to darí rozdielom triedy.

OpethCelé toto takmer hodinové dielo odštartuje intro, ktoré akoby vypadlo z dielne starých psychodelických majstrov. No napriek tomu sa prvý kus „Eternal Rains Will Come“ vyznačuje citeľnou opatrnosťou, akoby chceli prostredníctvom neho OPETH iba naznačiť, že sú späť a mienia pokračovať tam, kde „Heritage“ rozhodne nepovedalo posledné slovo. No veľké veci sa začnú diať až neskôr. A tak úvodný kus pôsobí ako nenápadný puk ruže, ktorá sa s príchodom prvých slnečných lúčov ešte len chystá rozvinúť do netušenej krásy, aby tak okolie oblažila neskutočne omamnou a podmanivou vôňou. A ono to príde vzápätí. Hneď druhý kus v poradí „Cusp Of Etenity“ vás totiž zoberie na výlet do spomínaného prelomu sixtees a seventees, kde zdá sa OPETH zakotvili natrvalo. Na prvý pohľad jednoduchá štruktúra s každým nasledujúcim zoznámením postupne odhaľuje nové a nové predtým netušené zákutia a dáva tak naobdiv svoje vnútro postupne, no s o to väčším a trvácnejším efektom. Avšak prvý skutočný vrchol prichádza až prostredníctvom nasledujúcej, takmer jedenásť minútovej „Moon Above, Sun Below“. Tá dĺžka je na pohľad možno veľa, no v prípade OPETH sa už operovalo aj s dvojnásobnou časovou náložou avšak v skladbe sa toho deje toľko, že jej skutočné majstrovstvo s dotykom geniality odhalíte až pri niekoľkonásobnom opakovanom prehrávaní, keď toto číslo začína byť dvojciferné. Nasleduje mierne skľudnenie v podobe jemnejšieho kusu „Elysian Woes“ (no táto „obyčajnosť“ je v mojich očiach spôsobená jednoducho tým, že stále pôsobí dopad predchádzajúceho veľdiela), aby nasledoval ďalší vrcholný kus v zatitulovaný „Goblin“. Inštrumentálna skladba nesúca sa celá na vlne prog rocku a jazzu? Áno, presne toto ponúka tento skvost celkom zbavený Mikaelovho vokálu. A opäť neskutočne povznáša, aby na jej euforickej vlne hladko a poľahky plachtili dve nasledujúce „River“ a „Voice Of Treason“. A na úplný záver krehká, smutná a nekonečne melancholická „Faith In Others“ prinášajúca nenaplnenú no nikdy nekončiacu túžbu za niečím dávnym a naveky strateným. Tretí a posledný vrchol.

Viem, že napriek neskonalým a vrchovatým kvalitám, ktorými doska „Pale Communion“ disponuje sa nájde veľa tých, ktorým bude chýbať tá spomínaná elegantná fúzia smrteľného kovu s hard rockom. No napriek tomu, že staré diela mám neskonale rád, predstavuje pre mňa aktuálne dielo OPETH niečo oveľa farebnejšie, plastickejšie a neporovnateľne trvácnejšie.

Dagon

http://www.opeth.com/home/

 

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *