Tomáš Kohout. Snáď neexistuje jedinečnejšia a zároveň bizarnejšia postava domácej Česko – Slovenskej hudobnej scény. A táto ojedinelosť sa netýka iba hudby samotnej, ale do veľkej miery súvisí aj s osobou Majstra samotného ukrývajúceho sa pod štýlovým umeleckým pseudonymom Necrocock.
Pred vydaním najnovšieho albumu „Hudba z psychiatrických pavilonů“ mal jeho autor sťaženú pozíciu, pod ktorou bola podpísaná výnimočná kvalita dvoch predchádzajúcich diel. Či už sa jedná o opus „Lesní hudba“, ktorú Necrocock vypustil pod svojim menom, alebo záležitosť „Musik Aus Ordinationen“ pod hlavičkou Kaviar Kavalier, v obidvoch prípadoch sa jednalo o vskutku pozoruhodný materiál. No už dopredu musím prezradiť, že novinka túto nastavenú latku nielenže bez problémov dosahuje, ona ju hravo prekonáva. Čo teda prináša?
Prvou pozoruhodnou vecou, ktorá vás zaujme ešte predtým, ako sa zoznámite s prvými tónmi albumu je jeho grafické spracovanie. Veď stačí vidieť obal novinky, aby boli jasné dve veci. Tou prvou je fakt, že zobrazuje samotného Necrococka, ktorému dominujú jeho oči, resp. ich vyšinutý a na všetko odhodlaný pohľad. A ten, kto mal tú česť s minimálne poslednými dielami Master´s Hammer bez problémov identifikuje autora tohto portrétu, ktorým nie je nikto iný ako František Štorm. No vizuálna stránka tým zďaleka nekončí. Stačí si zalistovať v booklete a zaručujem vám, že budete unesení bizarnosťou a zároveň plastickosťou zobrazených výjavov dokonale sa snúbiacich s textovou náplňou. Jednoducho, grafická stránka dosky je hodnotným umeleckým dielom sama o sebe, ktoré žiadne mp3 nikdy nemôžu sprostredkovať. To len tak na okraj.
Čo sa týka samotnej hudobnej náplne, bol som veľmi zvedavý, akým smerom sa Necrocock tentoraz vydá. A musím s uspokojením prezradiť, že novinka sa svojim celkovým vyznením obracia späť k debutu „Praktiky pohřebních ústavů“. Niežeby som nebol s „Lesní hudbou“ spokojný, to ani náhodou. Naopak, kúzlu lesného predchodcu som prepadol prakticky okamžite, ale v súvislosti s ním mi predsa len chýbalo mohutnejšie nasadenie gitár. To „Hudba y psychiatrických pavilonů“ svoje okúzľujúce vnútro odhaľuje o poznanie ťažšie a postupnejšie. Prvé zoznámenie toho veľa neprezradí, ale ak si dáte tú prácu a nebudete po tomto prvom ľahkom sklamaní odradení, čaká vás odmena netušená. Dosku otvára prvá kompozícia „Neuleptil“ sunúca sa vpred v opojne snovom opare, ktorému nasadzuje korunu hlas samotného Necrococka presne tak, ako ho poznáme. Jeho hladivé a zamatové proklamácie majú silu priviesť vás do pokojnej Hypnosovej ríše bez ohľadu na to, akými témami sa vo svojich textoch Tom zaoberá. A že sú to oblasti pred ktorými väčšina z nás odvracia zrak je jasné už po prečítaní si názvov jednotlivých skladieb. No pozvoľná, takmer meditatívna nálada tohto úvodného kusu nenaznačuje smer, ktorým by sa celá doska ďalej striktne uberala. Hneď druhý kus v poradí „Vyšetření vestibulární“ totiž okrem značného pritvrdenia elektrických gitár poskytne vo svojom úvode priestor pre jedovaté hrdlo 
hosťujúceho C. Magosa, ktorý spolu s hutným zvukom Sambarovej basgitary a Morfeusovými bicími dodáva songu nový rozmer, posúvajúci výsledok do nečakaných čiernokovových sfér. A rozhodne to nie je na doske jediný výlet týmto smerom. No to, čo je najväčšou devízou opusu, je podľa môjho názoru jeho pestrofarebnosť, pričom výsledok tvorí jeden pevne zomknutý monolitický celok. Hľadáte melodické hitovky, ktoré si budete notovať pričom ich nebezpečne nákazlivú podmanivosť z hlavy len tak nedostanete? V tom prípade sa zamerajte na skladby „Chorobomyslná“ alebo „Vaginální trauma“. Chcete kompozície, ktorých kvalita nie je jednoznačná na prvý pohľad, ale svoju krásu odhaľujú postupne? Potom sú tu „Nedávejte mu Plegomazin“, „Do klecí“ alebo „Do Opařan“. A ak pátrate po niečom ľahko kontroverznom, potom sa zamerajte (nielen) na textovú stránku „Zapoměl jsem si v sanitě…“ či „Kluk z diagnosťáku“.
Tak. A v tomto momente by sme mohli rozbor nového vskutku vydareného Necrocockovho opusu uzavrieť, no to by sme ho značne ochudobnili ignorovaním jeho jednoznačného vrcholu. Doska napriek tomu, že si drží svoju vysokú kvalitu od začiatku do konca v mojich očiach neuveriteľne vrcholí až prostredníctvom dvoch záverečných bonusových skladieb. A hoci sa „Princezna“ a „Výlet do Växjö“ svojim prevedením od zvyšku citeľne líšia dopĺňajú celok tak neuveriteľne prirodzeným spôsobom, že ich nezaradenie by dosku poškodilo. Zvlášť posledná v poradí „Výlet do Växjö“ ma doslova opantala tak neuveriteľným spôsobom, že každé počúvanie „Hudby z psychiatrických pavilonů“ zakončím niekoľkonásobným opakovaným prehrávaním si tohto skvostu, aby som za zamatového hlasu saxofónu a špliechania vĺn v prístave Le Pierre našiel zúfalo hľadaný kľud a mohol konečne spať. Jednoznačne doterajší vrchol tvorby Tomáša Kohouta.
Dagon