Dlho predlho sme si museli počkať na nový počin tohto (kedysi) už svojou vizážou neprehliadnuteľného severského trolla. No nebolo to zároveň nič nezvyčajné. Veď tak, ako novinku od svojho predchodcu „Perfectly Defect“ delí dlhá šesťročná pauza, rovnaká časová priepasť sa rozkladala medzi dvomi po sebe nasledujúcimi doskami aj predtým. MORTIIS si skrátka so svojimi opusmi dávajú načas.
No zároveň bolo nové, v poradí už ôsme štúdiové dielo pre mňa akýmsi ukazovateľom smeru na rázcestí. Hoci je pre mňa MORTIIS už navždy spätý so svojou prvou, rýdzo ambientnou érou, ktorej je navyše dokonalým stelesnením, za jednoznačný vrchol jeho tvorby pokladám album „The Smell Of Rain“, ktorým sa prekvapivo, no zároveň úspešne od vlastnej minulosti odpútal. Avšak predchádzajúce dve diela „The Grudge“ a „Perfectly Defect“ ma nechali dokonale chladným z dôvodu, že podobným industriálnym záhulom jednoducho neholdujem. A tak to mal byť práve „The Great Deceiver“, ktorý mal definitívne rozhodnúť, či sa naše cesty navždy rozídu, alebo nie. A práve horúca novinka je pekným dôkazom toho, že recenzentský názor je treba nechať vyzrieť dostatočne dlhý čas.
Prvé dve ochutnávky z dielne MORTIIS „Doppelganger“, ako aj „The Shining Lamp Of God“ totiž nenaznačovali, že by sa malo blýskať na lepšie časy. Obidve uvedené skladby síce predstavujú dokonalých zástupcov nového materiálu, no zároveň rozhodne nepatria k tomu najkvalitnejšiemu, čo novinka ponúka. Kapela si jednoducho to najlepšie nechávala na veľké finále. A urobila dobre. Ak by som mal totiž „The Great Deceiver“ zhodnotiť jednou vetou, musel by som povedať, že predstavuje akýsi výber toho najlepšieho, čo Håvard Ellefsen so svojimi kumpánmi ponúkol na spomínaných troch posledných opusoch, s nemalou mierou čohosi nového navrch.
MORTIIS prostredníctvom novej dosky priniesli materiál neskutočne farebný, s množstvom nečakaných a občas na prvý pohľad dobre ukrytých odtieňov, ktorý však navonok drží pohromade až zarážajúco pevne. Užijete si dostatok melodiky ako v časoch „The Smell Of Rain“ („Demons Are Back“, „Road To Ruin“), neprídete o masívne industriálne bloky a lá „The Grudge“ („The Great Leap“, „Scalding The Burnt“ či singlová „The Shining Lamp Of God“), no objavíte i nemalú dávku zvedavého experimentovania, tak typického pre „Perfectly Defect“ („Feed The Greed“, „Hard To Believe“ alebo „Too Little Too Late“). A potom je tu ešte záležitosť „Sins Of Mine“ so svojou uvoľnenou pinkfloydovskou space atmosférou, ktorá akoby na dosku ani nepatrila, no zároveň tvorí jej prekvapivý a zároveň jedinečný vrchol.
Asi nikdy nenájdem cestu k podobnému hudobnému zameraniu a industriál (až na ojedinelé výnimky podávané v malých dávkach) zostane pre mňa naveky nepopísaným listom papiera. No to nič nemení na fakte, že nový album MORTIIS je dielom, ktoré sa podarilo nad očakávania do tej miery, že bude v mojom osobnom rebríčku zastávať veľmi vysoké priečky.
Dagon