Predchádzajúca doska „The System Has Failed“, ktorá predstavovala pre MEGADETH možno to najtenšie pradivo spájajúce kapelu so životom znamenala pre Mustaineho našťastie návrat späť na najvyššie výslnia a započala tak zároveň novú etapu existencie trvajúcu prakticky až do súčasnosti. A hoci Dave nemal v tomto období po svojom boku svoje „večné“ dvojča Juniora Ellefsona (pričom to v tejto ére vyzeralo, že je to navždy), vyznačuje sa zároveň táto etapa jasne citeľnou stabilitou a nadhľadom a to aj napriek tomu, že členovia v kapele sa naďalej striedali nezmenšenou intenzitou. No hlavný principál s pribúdajúcimi rokmi postupne začal nachádzať svoju vlastnú životnú stabilitu, čo sa začalo odrážať aj na nasledujúcich doskách, či už v pozitívnom či negatívnom smere. Nasledujúce albumy sa totiž začali vyznačovať takmer pravidelným striedaním svetla a tieňa, dôkazom čoho bol aj jedenásty opus „United Abominations“, ktorý sa s hrdosťou predstavil svetu 14. mája 2007.

Ako som spomínal vyššie, posledných päť dosiek charakterizuje pomerne jasná sínusoida, čo sa kvality týka. A v podobe druhej po návratovej dosky „United Abominations“ smerovala krivka smerom dolu. No v prípade stability zostavy a následnej kvality albumov je možné vysledovať ešte jednu na prvý pohľad celkom nelogickú paralelu. Čím horšie totiž u MEGADETH bolo, tým zásadnejšie opusy dokázala kapela vypustiť. A naopak. Ako dôkaz poslúžia diela „So Far, So Good… So What!“, „Rust In Peace“, či práve „The System Has Failed“, za ktorými rozhodne nestáli konsolidovaní, dokonale zohratí hudobníci. V tomto smere sa v prípade „United Abominations“ po Mustaineho boku objavili basák James LoMenzo spolu s bratskou dvojicou Droverovcov, teda posila od Kinga Diamonda Glen ako gitarista a Shawn okupujúci biciu artilériu.

Čo presne teda na „United Abominations“ nevyšlo tak ako malo? Odpoveď je vcelku jednoduchá. Tentoraz sa MEGADETH nepodarilo dať dohromady príliš veľa presvedčivých a silných skladieb, ktoré by so cťou obstáli v súboji s vlastnou minulosťou. Príčinou je možno fakt, že tak ako pri posledných dvoch doskách bol pod všetkými songami ako výhradný autor podpísaný Mustaine s jediným prispením Glena v tretej „Never Walk Alone… A Call To Arms“, nedostatok času, či jednoducho Daveho slabšia chvíľka. No aby som doske nekrivdil, medzi jedenástimi tu prítomnými skladbami sa ešte stále nájde dosť takých, ktoré sa postupom času stali klasikami a (aspoň na istý čas) koncertnými stálicami.

Doska sa rozbehne veľmi sľubne s vysoko nasadenou latkou kvality prostredníctvom kusu „Sleepwalker“, ktorý je do veľkej miery vďaka svojej podobnej výstavbe takmer dvojčaťom „Blackmail The Univerze“ nachádzajúcom sa na predchodcovi. A po tomto kvalitne solídnom úvode nasleduje „Washington Is Next!“ – teda hit par excellence, ktorý sa razom zaradil medzi to absolútne najlepšie, čo doteraz MEGADETH ponúkol. Nadčasová klasika nadnášaná typickým Mustaineho technickým riffom nad ktorým sa nesie silne melodický nasratý vokál pľujúci cez zuby dobre známy politický text. Presne toto je Dave ako ho poznáme v polohe, ktorá mu svedčí najviac. A pokračuje sa rovnako kvalitne melodicky zasekávaným trackom „Never Walk Alone… A Call To Arms“ nasledovaným titulným polo hovoreným a polo nenávistne odspievaným kusom „United Abominations“ berúcim si na mušku neschopnosť a totálnu bezradnosť Organizácie spojených národov. No v tomto momente sa veľmi dobre rozohraná partia zlomí do zjavne zúfalého a nikam nevedúceho prešľapovania na mieste v podobe songov „Gears Of War“ a „Blessed Are The Dead“ počas ktorých si budete s nevôľou pripomínať, že čosi podobné ste už od MEGADETH počuli nespočetne veľa krát v oveľa dokonalejšom prevedení. Našťastie sa následne doska mierne nakopne prostredníctvom skladby „Play For Blood“, ktorá je reminiscenciou na dávny debut „Killing Is My Business… And Business Is Good!“ (schválne, skúste sa započúvať do rytmickej sekcie), aby vzápätí prekvapila zaradením vlastnej coververzie z dôb „Youthanasie“ zvanej „A Tout Le Monde“. Neviem čo viedlo Mustaineho k tomuto kroku, ale ako to býva so železnou pravidelnosťou, tento pokus bol dopredu odsúdený na zánik, Čo na tom že samotný Dave ponúkne počuteľne lepší a presvedčivejší vokálny výkon pri ktorom mu sekunduje Cristina Scabbia – originál bude vždy iba jeden. A doska žiaľ pokračuje rovnako nepresvedčivo, keď posledné tri kusy „Amerikhastan“, „You´re Dead“ a „Burnt Ice“ zakončia tento opus v naozaj veľmi priemernom duchu.

Ak to zoberieme matematicky, šesť z celkových jedenástich skladieb – to je jasný priemer. A presne toto slovo charakterizuje „United Abominations“ asi najvýstižnejšie. No lepšie časy prišli onedlho a mali názov „Endgame“.

Dagon