Od poslednej, v istom zmysle návratovej jubilejnej dosky „Th1rt3en“ ubehli ďalšie dva roky a MEGADETH boli späť s novým albumom. A tak, ako sa najneskôr od počinu „The System Has Failed“ u Mustaineho squadry so železnou pravidelnosťou striedali hviezdne chvíľky s tými o poznanie tienistejšími a oveľa rozháranejšími, očakával som od novinky opäť opus, ktorý sa zapíše medzi najsilnejšie diela ich diskografie. A či tomu tak bolo, sa mohli fanúšikovia presvedčiť 4. júna 2013, kedy bolo dielo „Super Collider“ uvedené na svetlo sveta.

No stačilo zopár spoločných zoznámení a musel som konštatovať, že pri príprave tohto albumu si MEGADETH svoju hviezdnu chvíľku nevybrali. Ba čo viac, pri spätom pohľade radím dosku „Super Collider“ na predposledné miesto v celej doterajšej histórií kapely, za ktorým sa nachádza už iba záležitosť „The World Needs A Hero“. Ale po poriadku. Úvod tejto trištvrte hodinovej kolekcie patrí kusu „Kingmaker“ predstavujúcej vskutku solídny, či dokonca nadpriemerný kus z Mustaineho dielne, teda nebyť jednej veci a tou je Daveho vokálna linka. Neviem čo viedlo frontmana k tomuto kroku, no spev je do bodky sprostou krádežou toho, čo priniesli v roku 1971 BLACK SABBATH na doske „Master Of Reality“ v kuse „Children Of The Grave“. Nemusíte ani oplývať prílišným hudobným sluchom aby ste tú podobu počuli. No napriek tomu radím „Kingmaker“ k tomu najlepšiemu, čo „Super Collider“ ponúka. A kvalita zostane aspoň spočiatku zachovaná aj s príchodom nasledujúcej titulnej kompozície. Posledné albumy MEGADETH mali vždy tú vlastnosť, že miesto druhej skladby zaujala jasná stávka na hit. Melodická hitovka v pravom slova zmysle síce na tomto opuse chýba, no „Super Collider“ ponúka čosi viac – skladbu v pohodovej a uvoľnenej rovine, ktorá viac než čokoľvek iné prezrádza, že jej autor bol v dobe komponovania naozaj v tom najlepšom rozpoložení. No ak mám hovoriť o vrcholných chvíľach dosky, rozhodne nesmiem opomenúť záležitosť „Dance In The Rain“, ktorá nielenže predstavuje jasný a nespochybniteľný strop tohto albumu, ale bola by ozdobou ktoréhokoľvek diela v minulosti. Spočiatku akustická a temná záležitosť sa v strednej časti prehupne do melodického podania pripomínajúceho časy „Youthanasie“, aby sa v samotnom závere pripomenuli časy, keď bol mier na predaj bez toho, aby si ho chcel niekto kúpiť. Svojská a pozoruhodná je aj „The Blackest Crow“, ktorá svojim prevedením viac než koketuje s najčistejším country a za pozornosť stojí tiež silne melodická „Forget To Remember“. No tým výpočet zaujímavých a kvalitných momentov, žiaľ končí a vôbec nechápem, ako sa dosku dostali záležitosti typu „Burn!“, „Built For War“ (tú zachraňuje aspoň záverečný silne melodický chorál), „Off The Edge“ či „Don´t Turn Your Back…“, ktoré by v deväťdesiatych rokoch patrili medzi záležitosti majúce uplatnenie maximálne ako B strana singlu. V závere síce zachraňuje česť MEGADETH song „Cold Sweat“ no fakt, že sa jedná o cover verziu THIN LIZZY robí z tohto úspechu Pyrhhovo víťazstvo.

A „Super Collider“ nás tak prenáša do horúcej súčasnosti, kedy Dave Mustaine so sebavedomím jemu vlastným oznamuje návrat v podobe dosky „Dystropia“, ktorá má byť podľa jeho slov tým najlepším počinom kariéry. História nás síce učí, že podobné slová treba brať s veľkou rezervou a prvé dve vypustené ochutnávky „The Threat Is Real“ a Fatal Illusion“ mu veľmi za pravdu nedávajú, ale konečný verdikt si povieme v januári budúceho roku…. Tak či tak, MEGADETH zostane navždy jednou z kapiel, ktorá pomáhala definovať tvár (nielen) thrashovej hudobnej odnože. A svoje nesmrteľné miesto v dejinách tak má zabezpečené už dnes.

Dagon