Za každou kapelou sa okrem hudby samotnej skrýva určitý príbeh. A ten občas vydá bez problémov na celú knihu. No v prípade MEGADETH o ktorom bude nielen táto recenzia, ale postupne aj detailný pohľad na všetky ostatné vydania americkej squadry vedenej pevnou a tvrdou rukou Dave Mustaineho je aj tento začiatok trochu iný, ako tomu zvyčajne býva. Nie, nechcem sa tu dlho rozpisovať o notoricky známej a nespočetne krát rozoberanej etape s názvom Metallica, no sú isté zásluhy, ktoré Davemu rozhodne netreba upierať. Veď sa stačí pozrieť do zoznamu skladieb štýlotvorného debutu „Kill´em All“ a je jasné, že Mustaine stál za celou polovicou materiálu. No bola tu aj jeho temná a odvrátená tvár riadená drogami a alkoholom, ktorá ho nakoniec stála miesto v tejto budúcej metalovej inštitúcií. A tak musela táto ryšavá neriadená strela z kola von tesne pred bránami finále v podobe dlhohrajúcej dosky. A napriek tomu, že Dave dodnes považuje Metallicu za tak trochu svoju kapelu a čas od času (pre mňa nepochopiteľne) vyhlasuje, že by celú kariéru MEGADETH vymenil za možnosť vrátiť sa späť, 11. apríla 1983 bol posadený do autobusu, ktorý ho odviezol z New Yorku späť do Kalifornie. A boli to presne tieto štyri dni na ceste, ktoré dali vzniknúť jeho budúcej vysoko cenenej thrash metalovej mašinérií. A nielen to. Pod zadným sedadlom spomínaného autobusu ležal leták s textom spísaným americkým senátorom Alanom Cranstonom, pojednávajúci o nebezpečenstve jadrového zbrojenia, ktorý okrem iného obsahoval prorockú vetu: „Tohto arzenálu megasmrti sa nebude možné zbaviť, nech už mierové zmluvy dopadnú akokoľvek“. A tak vznikla prvá erbová skladba s názvom „Megadeth“, ktorá sa stala základom dobre známeho neskoršieho songu „Set The World Afire“. No nepredbiehajme.

Druhým osudovým spojením bolo stretnutie nášho hrdinu s  Davidom Ellefsonom volaným Junior. A začalo najhoršie ako mohlo. Mustaine bol zobudený z ťažkej opice Juniorovou basou (ten práve hral skladbu Van Halen „Runnin´ With The Devil“) a jedinou jeho myšlienkou bolo rozbiť mu hubu. No našťastie pre širokú metalovú obec to dopadlo inak a tak vzniklo pevné a stabilné puto MEGADETH. K tejto dvojke sa ako prví pridali Dijion Carruthers (bicie) a Greg Handevidt (gitara). Tí však boli rýchlo nahradení bubeníkom Lee Rauschom a novým gitaristom, ktorý nebol nik iný ako Kerry King. Ten však s kapelou odohral iba tri koncerty (15., 18. a 19. február 1984) aby sa následne sformovala dobre známa zostava zodpovedná za debut, teda Gar Samuelson (bicie) a Chris Poland (gitara). A bola to práve ich nezvyčajne nemetalová hudobná minulosť (obaja mali čo to dočinenia s jazzovými bandami), ktoré spôsobili, že debut „Killing Is My Business… And Business Is Good!“ nahraných v Indigo Ranch Studios, Malibu za necelých 8 000 dolárov pod taktovkou Karata Faya bol napriek naozaj nedostatočnej produkcii debutom s ktorým sa jednoducho muselo rátať. (Za mikrofónom mal pôvodne stáť istý Billy Bonds, no potom, ako prišiel na skúšku s namaľovanými očnými linkami a mejkapom, bol Mustainom vyhodený. A bol to Junior, ktorý ho presvedčil, aby sa za mikrofón postavil on sám). Ďalšou vecou s ktorou nebol principál spokojný bol obal (podľa jeho vkusu bol nedotiahnutý, za čo mohol nedostatok financií a za správny cover považuje až ten z reedície z roku 2002 s čím ja osobne nesúhlasím), no napriek všetkým týmto drobným nedostatkom zaznamenali MEGADETH raketový štart.

Úvod tejto polhodinovej dosky patrí netradičnému klavírnemu intru, po ktorom nasleduje tá pravá a nekompromisná thrash metalová smršť. Áno, zvuk je neprepočuteľne plochý, čo mu však na druhej strane dodáva istú surovosť a ostrosť. A spomínané čiastočne jazzové postupy Gara a Chrisa (stačí si porovnať bicie prvých dvoch dosiek s jednoznačne priamočiarejším umením Samuelsonovho nástupcu Chucka Behlera) sú tým správnym oživením, ktoré spôsobuje, že „Killing Is My Business… And Busines Is Good!“ je opusom, do ktorého sa dostanete postupne, mnohonásobným sústredeným počúvaním. Po úvodnej „Last Rites/Loved To Deth“ príde spočiatku pomalšia titulná záležitosť, ktorá postupne zvyšuje obrátky do najvyšších sfér. A potom ďalšie inferno „Skull Beneath The Skin“ popisujúce vznik maskota Vic Rattleheada ktoré napriek pri svojej nadzvukovej rýchlosti prekvapí množstvom zmien aké by ste pri tej rýchlosti sprvu určite nečakali. Nasledujúca „These Boots“ je cover verziou Leeho Hazelwooda so zmeneným Mustainovým textom urážajúcim jeho autora, vďaka čomu na neskorších CD a LP verziách musela skladba chýbať, prípadne byť uvedená vo forme skrytého bonusu.

A ideme ďalej. Druhá strana vinylu začína melodickou, dlhý čas zároveň koncertnou stálicou „Rattlehead“ opisujúcou eufóriu z koncertovania a života na cestách, aby bola vystriedaná krátkou a najmelodickejšou „Chosen Ones“ pripomínajúcou časy kedy bol Dave členom Metallicy a na záver dva posledné, no najsilnejšie kusy. Prvým je rozložitá v úvode akustická záležitosť „Looking Down The Cross“ naznačujúcou veci budúce a potom „Mechanix“, ktorá mala premiéru na deme „No Life ´Til Leather“, aby sa neskôr v prepracovanej verzií zaskvela na debute „Kill´em All“ pod titulom „The Four Horsemen“. No je to práve táto prapôvodná verzia MEGADETH, ktorá je podľa môjho názoru tou jedinou pravou. Dohromady teda tridsať jedna minút, ktoré však majú silu nespútaného uragánu schopného bez problémov zničiť všetko, čo mu stojí v ceste.

Debut „Killing Is My Business… And Business Is Good!“ vystrelil medzi čakajúcich fans 12. júna 1985 a nebolo už cesty späť. Víťazné ťaženie sa začalo a jeho správnosť mal potvrdiť už o trinásť mesiacov nasledovník „Peace Sells… But Who´s Buying?“.

Dagon