Ťažké búrkové mračná na obzore zahaľujú oblohu a nedovolia tak prvým slnečným lúčom, aby rozjasnili nový deň a svojou hrejivou silou pohladili krajinu pod sebou. A možno je to tak lepšie. Zem totiž nie je plná rozkvitnutých kvetov, ktoré by okolo seba šírili podmanivú sladkú vôňu jari. Nie. Kam až oko dohliadne sa povaľujú zakrvácané torzá tisícov a tisícov mŕtvych medzi ktorými sa tu a tam zablysne kus ocele ukazujúcej na obdiv svoje ostrie zmáčané krvou. A nad celou touto scenériou sa vznáša ťažký pach smrti a rozkladu. A nie je sa vlastne ani čomu diviť. Svoju kovovú symfóniu skazy tu totiž nedávno rozohrali frontové svine.
MARDUK. Neexistuje snáď lepší príklad kapely, ktorej hudba by bola stelesnením vojnového pekla a pancierovej smrti. Iste, existuje veľa zoskupení, ktoré ospevujú inferno vojnových línií, ale táto švédska štvorka je priam zhmotnením boja. A novinka „Frontschwein“ je toho jasným dôkazom. Určite nie všetko, čo táto mašinéria vedená charizmatickým veliteľom Morganom za dobu svojej existencie vyprodukovala si získalo ocenenie v podobe železného kríža prvej triedy. No sympatickou črtou novinky je nesporne fakt, že po rokoch, kedy táto téma predsa len nebola dominantným prvkom ich hudby sa MARDUK vracia v plnej sile otáčajúc svoj kalný zrak k dávnemu opusu „Panzer Division Marduk“. A sčasti nepresvedčivé výkony, ktoré vyvrcholili prostredníctvom dosky „Wormwood“ sú razom zabudnuté. Kvalita začala stúpať smerom nahor už s príchodom minulého opusu „Serpent Sermon“, no dovolím si tvrdiť , že Švédi našli pevnú pôdu pod oceľovými pásmi svojich tankov až skrz aktuálneho vyhladzováku „Frontschwein“.
Moje predchádzajúce slová by možno zvádzali k tomu myslieť si, že novinka je dvojčaťom už spomínanej Pancierovej divízie, no nie je tomu ani náhodou. Tam, kde „Panzer Division Marduk“ útočil a ničil všetko živé hlavne skrz neskutočné tempo a nasadenie korunované zvukom ostrým ako tá najzakalenejšia bojová oceľ, získava „Frontschwein“ svoje víťazné body úplne inými zbraňami. Iste, objavujú sa rýchle a nekompromisné blastbeaty akými sú určite titulná šupa, či kusy ako „Afrika“, „Rope Of Regret“ či záverečné inferno „Thousand-Fold Death“ spomínajúce na dávnu skladbu „Darkness It Shall Be“ a disponujúce naozaj neopísateľnou silou pred ktorou sa musí skloniť snáď celá doterajšia tvorba MARDUK. No na druhú stranu prináša novinka aj pomalé songy, ako „The Blond Beast“ ponúkajúca až nebezpečne silnú porciu melodických náloží, alebo na pomery kapely neskonale pomalú doomovú záležitosť „Nebelwerfer“. A potom sú tu záležitosti typu „Doomsday Elite“ a „503“ ohromujúce svojou komplexnosťou a skrytými finesami, ktorých odhalenie si vyžaduje viac než len letmé počúvanie. Novinka jasne ukazuje, že MARDUK je po rokoch opäť tou nezastaviteľnou bojovou beštiou, ktorej sa neradno stavať do cesty o čo sa pričinili nielen dva známe piliere tejto divízie Mortuus a Morgan, ale aj basák Devo Andersson (pre ilustráciu sa stačí zamerať na jeho nástroj, ktorý jasne dominuje v závere „Doomsday Elite“) a nováčik za bicou artilériou Fredrik Widigs, ktorý napriek svojmu mladému veku vedie tento vojnový stroj s prehľadom skúseného a ostrieľaného bojovníka.
Novinka MARDUK určite nie je dielom, ktoré by svojou kvalitou zasadlo na úplnom vrchole diskografie. No v mojich očiach sa bez akýchkoľvek problémov určite dostane do prvej trojice nielen vďaka masívnemu zvuku, ktorý sa k produkcii tohto druhu presne hodí, ale hlavne napriek dokonale plastickému obrazu bezútešnosti, bolesti a nekonečného utrpenia v prvej línií ktorý tak verne vykresľuje.
Dagon