Ukrajinská KRODA sa po dlhšom období štúdiovej nečinnosti prebrala k neskutočnému životu. Dôkazom tohto tvrdenia je fakt, že po doske „GinnungaGap GinnungaGaldr GinnungaKaos“ prešiel necelý polrok a kapela ponúka novinku „Навій Cхрон“. Avšak prvotné nadšenie z nového materiálu vystriedali isté obavy, či lepšie povedané obozretnosť z toho, že aktuálny opus predstavuje z troch štvrtín čisto ambientnú záležitosť. Nie, nechápte ma zle. Pre ambentný žáner mám odjakživa neskutočnú slabosť. No skúsenosť velí, že podobné pokusy (dlhoveká a zavedená kapela pokúšajúca sa o výlet do iných, doposiaľ neprebádaných sfér) končí väčšinou katastrofou. A samotný autor tak výsledok po istom čase označuje za akýsi „album v zátvorke“, ktorý netreba počítať medzi plnohodnotné výtvory.
A žiaľ, všetko vyššie uvedené sa takmer do písmena hodí aj na najnovšie umelecké dielo KRODY. Kapela v súčasnosti disponuje nástrojovým obsadením, ktoré pred takmer dvomi dekádami spopularizovali NOKTURNAL MORTUM.Teda, okrem klasickej gitary-basy-bicích aj dvoch členov obsluhujúcich čierno-biele klapky. No KRODA nemá (na rozdiel od spomínaných krajanov) vo svojich radoch umelca veľkosti Saturiousa. A je to práve jeden z dvojice klávesákov Tlin, ktorý je ako výhradný autor podpísaný pod prvými šiestimi čisto ambientnými položkami. Ako teda túto prvú časť albumu popísať? Zo všetkého najviac mi pripomínajú akési demo verzie toho, akú podobu majú plnohodnotné songy pri svojom prvotnom nápade. V praxi predstavujú pomerne štýlovo čistý ambient s hojným prispením klasického klavíru a rôznych píšťal a píšťaliek.
No problém je, že výsledok pôsobí zúfalo plocho a predvídateľne. Jedinou položkou, ktorá vyčnieva nad celkom je štvrtá v poradí, vesmírne diaľky evokujúca „Біла крейда, чорна труна…“, prípadne šiesta „Біснувата“, ktorá v súlade so svojim názvom (posadnutosť) ponúka porciu nie nezaujímavých tu viac tu menej chorobných vokálov. A tak zostávajú posledné tri skladby, prinášajúce produkciu na akú sme u KRODY zvyknutí. No radosť by bola predčasná. Prvá v poradí „Мертвомарення“ je totiž zúfalo nudnou záležitosťou v strednom tempe, ktorá by možno fungovala ako „b“ strana prípadného singlu. Ďalšia „Колір культури прадавніх“ je na tom o poznanie lepšie a konečne predstavuje kapelu vo forme, na akú sme boli zvyknutí v minulosti. Avšak aj ona sa musí skloniť pred záverečnou „Под знамёнами рогатого князя“ čo nie je nič iné ako coververzia spomínaných NOKTURNAL MORTUM a ktorá poľahky zanecháva zvyšok albumu ďaleko za sebou.
Píše sa mi to ťažko, ale KRODA mi prostredníctvom dosky „Навій Cхрон“ pripravila ťažké sklamanie. Istou útechou je, že na tento opus nemožno pozerať ako na klasické dielo, no čierny dojem napriek tomu zostáva…
Dagon