JUDAS PRIEST. Stelesnenie heavy metalu ako jedného výrazného (ak nie vôbec toho najvýraznejšieho) hudobného smeru. Inštitúcia, ktorá predstavila svetu tú najvykovanejšiu, najtvrdšiu a zároveň najpravovernejšiu britskú oceľ. Žijúca legenda, ktorej meno rástlo a rástlo až do neuveriteľných rozmerov rockového monštra z kategórie najväčších. A práve táto Kapela prichádza v súčasnosti s novým, v poradí už sedemnástym radovým albumom. A to v čase, kedy od debutu Rocka-Rolla uplynulo neuveriteľných štyridsať rokov.
Novinka má ešte jednu zvláštnu a nie práve sladkú príchuť. Vzhľadom na dlhovekosť skupiny a zároveň vek hlavných protagonistov sa totiž možno jedná o to posledné spoločné stretnutie. A pre mňa bolo očakávanie o to väčšie, že patrím k tej (žiaľ) drvivo menšej skupine fanúšikov, ktorí pokladajú predchodcu „Nostradamus“ za naozaj úchvatné dielo, jedno z najlepších nielen v diskografii týchto kovaných Britov, ale v celom heavy metalovom súhvezdí vôbec. Áno, práve tvrdé nepochopenie a žalostné neprijatie kongeniálneho štúdiového predchodcu zanechalo (i keď sa to možno na prvý pohľad nezdá) šrámy na oceľovom štíte tohto monštra a bolo jedným z dôvodov odchodu jedného z dvoch zakladajúcich členov K.K. Downinga do predčasného hudobného dôchodku. Iste, jeho o generáciu mladšia náhrada Richie Faulkner sa ukázala ako dokonalá voľba, ale predsa len, jedna z hrdinných trojíc môjho detstva a dospievania K.K., Glenn a Rob (stačí si spomenúť na ikonické foto z dosky „Defenders Of The Faith“) už tak žiaľ patrí minulosti. Ale to všetko je už dnes minulosť. Dnes je dnes a s dneškom prichádza najnovší albumový zápis s hrdým názvom „Redeemer Of Souls“.
Ako teda stručne popísať tento najnovší prírastok do Judášovej rodiny? Vyrovná sa veľdielam píšucim dejiny, akými zápisy s názvami „Sad Wings Of Destiny“, „British Steel“, „Defenders Of The Faith“, „Painkiller“ či spomínaný „Nostradamus“ nepochybne boli? A mojou jasnou odpoveďou je žiaľ jediné slovo: sklamanie. Jednu vec si však musíme vyjasniť ešte na úvod. Nie, Priest rozhodne NENAHRALI podpriemerný album. Také niečo ani nie je v ich silách. Dokonca musím s uspokojením konštatovať, že nejedna skladba bude bez problémov patriť onedlho do zlatého fondu kapely. V tom to teda nie je. Problém tkvie vo fakte, že Judas skrátka prišli s niečím, čo sa nedá označiť inak, ako tvrdá a vykalkulovaná stávka na istotou. Je to navlas podobná situácia, ako keď po nečakane inom, ale predsa len objavnom kuse „Turbo“, ktorý sa taktiež (podobne ako „Nostradamus“) stretol s nepochopením prišiel priemerný „Ram It Down“. No vtedy sa vo vzduchu nevznášal prízrak definitívnej rozlúčky. Ale po poriadku. Úvod sedemnásteho albumového zápisu patrí dažďu a búrke, ktorú znenazdajky rozsekne riff prvého tracku v poradí „Dragonaut“ a každý Priest fan si v tej chvíli musí pripadať ako v kovovom nebi (či pekle).
Áno, pár úvodných sekúnd stačí na to, aby bolo jasné, že Judas je späť. A keď sa najneskôr s príchodom refrénu zrazí kovová história s modernou Halfordových sóloviek, úspech je zaručený. Rovnako aj nástup druhej v poradí, titulnej jazdy „Redeemer Of Souls“ pokračuje v najlepších tradíciách vlastnej minulosti, akoby sa za mocného tresku na temnej oblohe zrazilo to najlepšie z „Turba“ a „Ram It Down“. A ,melodický výbuch v refréne tento fakt iba dokladuje. No Priest zájde do vlastnej minulosti oveľa hlbšie, aby s príchodom „Valhaly“ kdesi vysoko krúžili Smutné krídla osudu nesúce na svojich perutiach Obrancov viery. Avšak na povrch sa začína pomaličky predierať prvé sklamanie v podobe výkonu bicmana Scotta Travisa. Jeho bicia artiléria, ktorej v minulosti vládol pevnou rukou vládcu hromu pripomína v súčasnosti skôr dobre šľapajúci, avšak pomerne sterilne zoštelovaný motor. Jediná výnimka sa objaví s príchodom štvrtej „Sword Of Damocles“, v ktorej ukáže, že svoje končatiny dokáže predsa len rozhýbať tak, ako tomu bolo kedysi, aby spolu s Ianom Hillom predviedli, čo je to bezchybná metalová rytmika. Mimochodom Ian, po odchode K.K. posledný zakladajúci člen konečne po štyridsiatich rokoch dostal konečne priestor, aký mu po zásluhe patrí a jeho nástroj je na novinke všadeprítomný. „March Of The Damned“ nechá spomenúť na pochod Metalových bohov z čias, keď sa kalila britská oceľ a potom… Potom doska upadne do nepochopiteľnej letargie a začne pôsobiť až neuveriteľne unavene, bez švihu, výraznejšieho nápadu, či oživenia.
Nasledujúca šestica songov totiž neprinesie nič iné, ako bezduché vykrádanie vlastnej minulosti, aby si poslucháč v konečnom dôsledku až príliš často ten ktorý motív spojil s niečím, čo tu už bolo v nespochybniteľne lepšom prevedení. Či už to je „Hell & Back“, „Cold Blooded“ či „Down In Flames“, kapela sa bolestne motá v kruhoch bez toho, aby našla cestu von. Songy ťahajú dva-tri riffy, ktoré zo všetkého najviac pripomínajú udýchaného starca, lapajúceho vlastný dych. A navyše Robov hlas už nie je ani zďaleka tým, čím býval. Iste, vek na hlasivkách nikomu nepridá, no ak si jeho výkon porovnám s tým, čo predvádzal na Nostradamovi, či vlastnej sólovej tvorbe, je to až žalostný prepad. Aký taký tieň vlastnej minulosti predvedie v kusoch „Valhalla“, či „Battle Cry“, no nie je to už to, na čo sme boli zvyknutí. A ak jeho výkon porovnám s tým, čo predvádza ďalší veľký hlas jeho generácie Bruce Dickinson, ten rozdiel sa zdá razom ešte priepastnejší. A rovnako lyrika značne zaostáva za tým, čo bolo. Avšak v momente, keď prídu prvé tóny piesne „Crossfire“, neverím vlastným ušiam. Tá melódia navlas odkopírovaná zo skladby „I“ od Black Sababath (doska „Dehumanizer“) je neprepočuteľná. Iste, mohlo by sa jednať o náhodu, ale ak zoberiem do úvahy fakt, že Rob zaskakoval na dvoch koncertoch práve na turné viažuce sa k tomuto albumu, tá podobnosť sa razom javí trochu inak. Tak či tak, tých šesť songov spĺňa možno tak nároky na „B“ stranu singlu, ale na plnohodnotnej doske by svoje miesto nemali mať ani náhodou. Možno je to tým, že chýba producent kvalít Toma Alloma, ktorý by predstavoval potrebnú autoselekciu. Neviem. Našťastie, záverečné dva záseky, Painkillerovská „Battle Cry“ a pomalá, rozlúčková „Beginning Of The End“ pripomínajúca časy „Before The Dawn“ vražedného stroja vrátia všetko do normálu.
Ak však máte to šťastie a vlastníte bonusovú limited edition, čaká na vás po vložení druhého disku do prehrávača ďalších päť skladieb predstavujúcich takmer polhodinový hudobný nášup. A presne tak, ako v prípade „trinástky“ od už raz spomínaných Black Sabbath, aj v prípade JUDAS PRIEST nastane ten nečakaný obrat a kapela razom pôsobí ako poliata živou vodou. Prvé tri songy sú jasnou pripomienkou „Turba“, aby štvrtá v poradí „Bring It On“ v sebe niesla príchuť rozpálenej diaľnice dlhej nekonečné míle presne tak, ako tomu bolo v časoch „Point Of Entry“. A úplný záver patrí akustickému kusu „Never Forget“, plnému hrejivej melanchólie a sladkobôľneho smútku. Akoby razom ožila metalická hymna „Defenders Of The Faith“ v intímnej a poslednej rozlúčkovej verzií. Nepochopiteľné, prečo tieto kusy neskončili na plnohodnotnom opuse.
„This is just farewell and not goodbye my friends
We will play on till the end
It’s not over – not over my friends
We are together tonight
Reunited for all of our lives
And we thank you for it all
We will never forget“
Nie. JUDAS PRIEST naozaj nenahrali zlý album. „Redeemer Of Souls“ predstavuje určite ďalší z radu britských ťažkokovových plnokrvníkov a svojim tvorcom rozhodne hanbu neurobí. Ale namiesto očakávanej nálože plnej nebezpečnej traskaviny prináša len solídny kus poctivej práce. No ak to je naozaj naposledy, čakal som oveľa viac.
Dagon