Dnešná recenzia bude tak trochu špeciálnym príspevkom. No nemyslím tým skutočnosť, že by táto doska patrila k zástupom bizarných, neuchopiteľných a žánrovo ťažko zaraditeľných nahrávok. To rozhodne nie. Naopak, svojim štýlovým záberom sa nijako nevymyká tomu, čo sa už na Rumzine objavilo v mnohých podobách. Tá výnimočnosť spočíva vo fakte, že v tomto prípade sa rozhodne nejedná o žiadnu horúcu novinku. No napriek tomu treba povedať, že je zároveň vydaním, ktoré bolo určite očakávané a na ktoré sa zameral pohľad nejedného vyznávača tvrdého kovu. V čom teda spočíva táto zdanlivá rozporuplnosť?
Áno, tretí dlhohrajúci album moravských HYPNÖS je albumom, ktorý je (minimálne na domácej scéne) dokonale známym. No zároveň sa jedná o jeho vinylovú premiéru, na ktorú muselo toto dielo čakať plných deväť rokov až do dnešných dní, kedy sa o jeho realizáciu postaral český label Nasphyr Personal Demon Records. Poďme sa teda najprv pozrieť na jeho grafickú podobu. V prvom rade musím spomenúť jeden veľmi potešujúci fakt a síce, že neprišlo k žiadnym úpravám titulného coveru a už vôbec nie k jeho výmene za niečo nové. Osobne totiž nechápem takéto „prepisovanie“ histórie a vylepšovanie vlastnej minulosti. Titulná fotka teda opäť obsahuje zlatú skulptúru mršiny na kríži zasadenú do tŕňovej koruny vylepšenej ostnatým drôtom otočenú sympaticky hlavou dolu presne tak, ako to má byť.
A nad tým všetkým podivné a v porovnaní s vlastnou minulosťou a budúcnosťou značne nevkusné logo. Zadnú stranu zdobí foto kapely, pričom v strede stojaci Bruno drží v ruke palicu zakončenú plastikou z titulného coveru. Vnútorný obal obsahuje povinnú textovú časť a tiež momentky zo živého hrania kombinované so zábermi z backstage, pričom farebne je celé vnútro zladené zo zvyškom grafiky. Po tejto stránke nepochybne dokonalá práca.
Hudobnú povahu albumu je, myslím, zbytočné podrobne rozoberať, keďže sa jedná nepochybne o jedno z diel tvoriacich základ domácej deathovej scény a v mojom osobnom rebríčku predstavuje doterajší vrchol tvorby HYPNÖS. O to prekvapujúcejšie bolo moje zistenie, ktoré priniesla Brunova biografia Revoltikon, podľa ktorej sa kapela počas tvorby tohto opusu nachádzala pred rozpadom, ktorý onedlho naozaj prišiel. No skupina sa tesne predtým nachádzala vo vrcholnej umeleckej fáze, dôkazom čoho je práve „Rabble Mänifesto“. HYPNÖS sa v tomto okamihu nachádzal na pomedzí death metalovej klasiky a death/blackovej dobovej moderny prinášajúcej dohromady naozaj vyspelé a v mnohých ohľadoch prekvapivé dielo. Na jednej strane stojace klasiky ako „Drowned In Burial Mud“, „Cleansing Extrema“ či „Krieg (The Alpha Paradox)“ vyvažovali predsa len nie úplne typické kusy akými sú „Supernatural Race Disharmony“ či death/doomová „Black Nymph Reveals“. A potom sú tu dve záležitosti, ktoré pôsobili ako skutočné zjavenie. Mám na mysli jednak poctu Torr v podobe ich klasiky „Kult Ohně“, ktorá sa objavuje v anglickej verzií pod názvom „Firecult“ a hlavne záverečná, rockovým nábojom a čistým vokálom Ladislava Svanygu okrášlená rozlúčka „At Death´s Door“. A potom tri silnou dávkou emotívnosti oplývajúce intermezzá „The Message“, „Tribe Fire Rituals“ a „18×37 (Adrenaline Code)“.
Tretia radová doska HYPNÖS sa rodila v doteraz nesporne najzložitejšom období kapely, no na výsledku to nebolo poznať ani náhodou. Skôr naopak. A určite je jedným z hudobných pomníkov, u ktorých je vinylové vydanie povinnosťou. Tak ak patríte k ľuďom, ktorí podľahli čaru čierneho asfaltu neváhajte a zaobstarajte si jednu z jeho 399 kópií. Rozhodne to stojí za to.
Dagon