Rok 2015 je už takmer mesiac za nami a tak je na čase zrekapitulovať ho, čo sa úspešnosti a kvality nahrávok týka. A hoci podobné rebríčky nemám absolútne v láske a pokladám ich za niečo nezmyselne zbytočné a bezcenné, tentoraz musím priznať, že uplynulý rok bol predsa len trochu iný. Vždy bolo pre mňa nesmierne ťažké určiť, ktorý album bol ten jednoznačne top. No posledných 365 dní predstavuje v tomto smere vskutku tú povestnú bielu vranu. A to všetko vďaka opusu, ktorý sa zjavil paradoxne až v samotnom závere spomínaného roku, konkrétne 4. decembra. Nebudem ďalej napínať – jedná sa samozrejme o novinku HELHEIM, nazvanú obrátene „raunijaR“.
Vynikajúcich albumov vychádza každoročne množstvo. A medzi nimi je vždy zopár takých, ktoré sa dotýkajú samotnej nesmrteľnosti. No takmer vždy sa nájde nejaká tá drobnosť, či chybička na kráse, ktorá možno minimálne, ale každopádne neprehliadnuteľne evokuje škvrny na Slnku. No občas, viac menej výnimočne, sa objaví TO dielo, ktoré vás zasiahne silou nespútaného uragánu a doslova naruby prevráti váš rokmi preverený hudobný Panteón. A presne to v mojich očiach stelesňuje „raunijaR“.
Na začiatok trochu technických informácií. Novinka trvajúca necelú trištvrte hodinu obsahuje vo svojom vnútri päť samostatných skladieb pohybujúcich sa v rozmedzí štryri a pol minúty až (takmer) štvrťhodinu. A tento náklad v sebe skrýva široký štýlový záber rozkročený niekde medzi folkovou jemnosťou snúbiacou sa s istou zámernou neotesanosťou až po neohrozené bohatierske pohanské nápevy prinášajúce v tesnom závese trochu toho čierno kovového spojiva. A to všetko vyvedené s nesmiernou gráciou v ktorej mne osobne nechýba absolútne nič. Taký je pre mňa „raunijaR“.
Úvod obstará najkratšia, v poradí už deviata erbová hymna nazvaná jednoducho „Helheim 9“ predstavujúca zo začiatku opileckú odrhovačku severskej posádky Drakkaru. Drsná vo svojej neomalenosti a pritom tak ľudská vďaka svojim nemnohým a zároveň zámerným pochybeniam. Blizzard zvoľna naberá na sile a HELHEIM sa prostredníctvom tejto úvodnej hymny dostane priamo do srdca dávneho Spoločenstva slávnej dobyvateľskej minulosti. A tento fakt dokonale podtrhne druhá a zároveň titulná „Raunijar“. Zvuk a tempo naberú razom jasné kontúry čierneho kovu, ktoré hoci nesú úplne iný odtieň ako v časoch „Jormundgand“ odhaľujú nepatrný, ale predsa rozpoznateľný styčný bod. Pochodový zvuk bicích ženie celú kompániu nemilosrdne vpred na ďalšiu steč, no ponúkne zároveň dostatok priestoru pre mierne prekvapenie v podobe takmer heavy sóla. A následne pred nami HELHEIM rozohrá veľkolepý a dych berúci príbeh o páde samotného Asgardu, ktorý započal na päť rokov starom EP, aby v súčasnosti vyvrcholil v položkách „Åsgards Fall III“ a „Åsgards Fall IV“. Márnosť nad márnosť. Popísať túto suitu je vecou nemožnou, pretože všetky slová sú prikrátke. Krehké vo svojej zraniteľnosti ponúkne prvé z dvoch pokračovaní nebezpečne nákazlivú melodiku dokonale sa snúbiacu s bohatiersky neohrozenými mnohohlasnými chorálmi akoby vystupujúcimi z dávno stratenej drevenej bárky nazvanej „Hammerheart“. No to, že spomínaná zraniteľnosť je vecou viac než klamnou dokazuje dovetok v podobe kratšej a zároveň naliehavejšej časti IV. A potom… nepredstaviteľný a všetky výšky boriaci vrchol dosahujúci mohutnosti samotných Titánov nazývajúci sa „Odr“. Z veľkej časti akustický, utápajúci sa v tej dobre známej severskej melanchólií, ktorú musia mať tieto národy snáď zakódovanú vo svojej krvi. Ak necháte na seba pôsobiť čaro tohto veľdiela musíte zákonite začuť to trýznivé volanie zmučenej duše blúdiacej stáročiami pod mrazivým svetlom hviezd, prinášajúcej svedectvo večného a nikdy nekončiaceho súboja krvi a ľadu. Tak neopísateľné, tak neuchopiteľné, tak prchavé a predsa tak stále a nemenné. Presne taký je „raunijaR“.
Je teda niečo, čo by sa súčasnej podobe HELHEIM dalo vytknúť? Predstavuje novinka iba nadstavbu parazitujúcu na predchádzajúcej tvorbe, alebo sa kapela tentoraz posunula niekam inam, smerom k netušeným a neprebádaným vodám? Ono je to úplne jedno, pretože aktuálny opus v mojich očiach prestavuje zamrznutý monolit týčiaci sa ako svedok triumfu jednej zabudnutej Éry. A takto nahliadam na „raunijaR“.
Dagon