Vysoké pracovné nasadenie (hold, nie sme s Allom v pozícií, že by nás Rumzine uživil 🙂 ) a iné, súkromné záležitosti (oslava štyridsiatky sa natiahla na skutočne dlhý čas :)) spôsobili, že napriek tomu, že novinku HEIDEN som v prehrávači pretočil neskutočne veľa krát a jej obsah som spoznal takmer patologicky, na spísanie mojich dojmov jednoducho nebol čas. A tak som si mohol dovoliť ten luxus, prečítať si postrehy a charakteristiky iných pisateľov a konfrontovať jednotlivé hodnotenia s tým mojim. Výsledok? Ten sa pokúsim priblížiť v nasledujúcich riadkoch.
Prvý dojem, ktorý ma skutočne prekvapil, bolo množstvo negatívnych ohlasov, ktoré novinka vyvolala. A ešte väčšie začudovanie vo mne vyvolal fakt, že takmer všetky tieto pripomienky a nedostatky smerovali vždy (česť výnimkám) k technickej stránke veci a akosi obchádzali alebo ignorovali celkový dojem, ktorý nahrávka ponúka. A je to presne tá skrytá devíza, ktorá v mojich očiach vyzdvihuje „Na svůj příběh jsme sami“ do nebezpečných výšok. Doska sa totiž na prvý pohľad tvári ako minimalistická a komorná záležitosť či osobná spoveď, no s pribúdajúcimi minútami sa spod tejto krehkej škrupiny začína na svetlo predierať vskutku podmanivá a odzbrojujúca ATMOSFÉRA. Atmosféra, ktorá sa pretaví do skutočného vodopádu (po)citov stelesnených hlavne v štyroch zastaveniach nazvaných „Dva“, „Dryáda“, „Sběratel“ a záverečný, tak nejako pinkfloydovsky zamatový kus „Toulaví psi“.
Ako teda po technickej stránke opísať náplň najnovšieho opusu HEIDEN? Preč sú aj posledné čo i len náznaky prvotného čierneho kovu (s ktorými sa brnenskí tak či tak rozlúčili už dávno). „Na svůj příběh jsme sami“ na mňa pôsobí ako ďalší logický krok nasledujúci po predchádzajúcej záležitosti „A kdybys už nebyla, vymyslím si tě“ – teda albumu, ktorý bol na rozdiel od novinky vyzdvihovaný oveľa viac, no podľa môjho názoru je to presne naopak. Aktuálna foršňa je ďalším a doterajším najvyšším stupienkom na schodisku vedúcom k vysnívanému hviezdnemu prachu. Alebo inak. HEIDEN na mňa v súčasnosti pôsobí ako lokálny nasledovník britskej Anathemy. Síce nedosahuje jej srdcervúcej hĺbky, pestrosti a jemných odtieňov pocitov, avšak konečný účinok je až zarážajúco podobný.
Ako som spomínal v úvode – viem, že budem so svojim názorom tentoraz v menšine. A ono je to možno svojim spôsobom presne tak, ako má. Ak by som mal totiž „Na svůj příběh jsme sami“ zhodnotiť jediným slovom, bola by to intimita. V praxi to znamená stav, ktorý kapela votkla do názvu tejto vzácnej kolekcie. Na tento príbeh, ktorý pred vami HEIDEN otvoril totiž musíte byť sami, aj za cenu toho, že budete v drvivej menšine. Vtedy funguje tak, ako má.
Dagon