Nórsko – prvá polovica deväťdesiatych rokov. Presne na tomto mieste a v tomto čase treba hľadať okolnosti, ktoré vyústili v žiari plameňov horiacich kostolov v majestátnu oslavu samotnej Temnoty. A jednou z bezbožných hydier, ktoré pomáhali túto čierno čiernu pandémiu vytvoriť bola aj ohavná a bezbožná chiméra GORGOROTH. „True Norwegian Black Metal“. Týmto mottom parita okolo Infernusa vyšperkovala obal svojho druhého opusu „Antichrist“ a nič nemohlo byť väčším potvrdením tohto prostého faktu. Áno, bol to práve GORGOROTH, ktorý spolu s ostatnými nórskymi čiernokovovými veličinami raz a navždy definoval o čom bude black metal ďalšie desiatky rokov. Hudobne, textovo, vizuálne, konceptuálne a filozoficky. No zároveň som mal vždy určitý neodbytný pocit, že Infernusove snaženie bolo miestami akoby zatienené istou vypočítavosťou a chladným kalkulom.
No tak či tak, albumy ako „Pentagram“, „Antichrist“ a „Under The Sign Of Hell“ niesli v sebe toho pravého ducha mrazivého Severu a všadeprítomnej Temnoty. Rýdzi a ničím nekontaminovaný black metal v tej najčistejšej podobe, ktorý ma pred mnohými rokmi tak uchvátil. Tieto tri dosky som si mimochodom do sýtosti pripomenul počas čítania románu bývalého bubeníka GORGOROTH Erlenda Erichsena „Národný satanista“, ktorého náplň sa Infernusovej kapely dotýkala viac než dosť. A nasledujúce opusy „Destroyer, Or About How To Philosophize With The Hammer“ a hlavne „Incipit Satan“ niesli v sebe jasnú snahu nezostať na mieste a posunúť sa do sfér pre mnohých fanúšikov zapovedaných, no vo výsledku o to cennejších. Avšak potom nastalo (aspoň pre mňa) obdobie istého útlmu charakterizovaného dielami „Twilight Of The Idols – In Conspiracy With Satan“ a „Ad Majorem Sathanas Gloriam“, teda éra Gaahl a King Ov Hell, ktorá vyústila do naozaj nechutných súdnych sporov o práva na meno kapely, aby následne prišlo obrodenie započaté minulým počinom „Quantos Possunt aA Satanitatem Trahunt“, ktorý nás prenáša do horúcej súčasnosti.
Prvá vec, ktorá sa zdá takmer neuveriteľnou je fakt, že medzi spomínaným predchodcom a novinkou „Instinctus Bestialis“ sa rozprestiera neuveriteľná šesťročná pauza. Takúto dlhú prestávku si GORGOROTH doteraz nedopriali a tak som bol nemálo zvedavý, či táto odmlka kapele prospela, alebo bola viac na škodu. A druhý môj záujem smeroval k novému srbskému vokalistovi Atterignerovi známemu zo svojho pôsobiska v Triumfall. Takže ako? Je novinka dielom hodnotným? Podľa môjho názoru určite, aj keď s istými výhradami. Je pravdou, že „Instinctus Bestialis“ svojou náplňou nemá potrebnú silu, aby sa stalo albumom ukazujúcim ďalší vývojový smer čierneho kovu. Avšak mám pocit, že o to GORGOROTH ani nešlo. V tomto pekelnom opuse treba hľadať čosi úplne iné. Ja osobne ho vnímam ako hrdé prihlásenie sa k (nielen) vlastnej čierno čiernej minulosti použitím všetkých klasických žánrových prvkov. No napriek tomu (alebo možno práve preto) sa ako celok počúva veľmi dobre.
Úvod tejto osem skladbovej dosky trvajúcej tak ako sme u GORGOROTH zvyknutí slabú polhodinku, patrí kusu „Radix Malorum“, ktorá sa privalí bez akýchkoľvek zbytočných introdukcií ihneď v plnej sile a kráse aby oznámila príchod jej zvestovateľov. Vskutku solídna skladba držiaca sa presne v mantineloch toho, na čo sme u tejto kapely zvyknutí a jediná slabina tohto songu (ktorá sa ale pravidelne opakuje na celej doske) je miestami násilné a trochu nešťastné pozliepanie jej jednotlivých častí, z ktorých občas až príliš cítiť, že k sebe nepatria. Tento fakt pôsobí chvíľami naozaj až príliš rušivo, no našťastie „Instinctus Bestialis“ dokáže tento nedostatok bohato vyvážiť množstvom pekelne skvostných chvíľ. Druhá záležitosť „Dionysian Rite“ pokračuje v nastolenom trende a dá sa považovať za dvojníka úvodného tracku a prvý veľký okamih prichádza s nástupom „Ad Omnipotens Aeterne Diabolus“, kedy hlavne príchod zvláštne melodického refrénu z nej robí skutočný čierny drahokam. To, že sila kompozície nie je závislá na jej dĺžke dokazuje štvrtá „Come Night“ nedosahujúca ani tri minúty, no na takejto krátkej ploche prináša vo svojom strednom valivom tempe všetko, čo má black metalová skladba mať. A následne niečo, čo považujem za absolútny vrchol albumu. Song „Burn In His Light“ je záležitosť, ktorá ma nemálo prekvapila a môže za to silná melodika nezakryte koketujúca s odkazom sedemdesiatkového hard rocku. Áno je to presne tak. Čierny kov a tvrdá skala v dokonale vyváženom celku, ktorý funguje naozaj neskutočne. Následne prichádza na radu vec „Rage“ pripomínajúca svojou náplňou náladu prvých dvoch songov, no za oveľa zaujímavejšiu pokladám predposlednú „Kala Brahman“ nesúca sa opäť v silne melodickom duchu. A samotný záver opusu patrí dvojminútovej „Awakening“, predstavujúcej rozlúčenie sa v ťažkom valivom tempe zvestujúcom príchod konečnej Apokalypsy. Katedrála horí a jej silueta odhaľuje množstvo šibeníc na ktorých sa húpajú bezvládne telá tých, ktorí šírili lživé slová toho, ktorý potupne skapínal pribitý ku krížu.
Myslím si, že GORGOROTH priniesli prostredníctvom svojho najnovšieho albumu dielo, ktoré im hanbu rozhodne nerobí a bez problémov udržiava meno svojich tvorcov medzi tými, ktorí si naďalej zaslúžia obávaný rešpekt. Koľko kapiel z tých, ktoré pomáhali túto severskú temnotu pred dvadsiatimi rokmi priviesť k životu to o sebe môže povedať?
Dagon