Priznám sa bez mučenia že death nepatrí medzi tie metalové škatuľky, v ktorých by som sa s radosťou prehrabával a nachádzal zabudnuté a viac či menej neznáme skvosty zapadnuté kdesi hlboko v najtemnejších zákutiach. No na druhej strane sa nedá ani v najmenšom povedať, že by ma kov smrti ako žáner obchádzal úplne. Som si totiž veľmi dobre vedomý aké skvosty vo svojich útrobách táto hudobná dáma s kosou ukrýva a že už zo svojich exhumovaných vnútorností vyvrhla nespočetné množstvo skutočných smrteľných perál, ktoré už naveky budú žiariť ako tie najkrvavejšie diamanty na jej železnej korune. A tak, keď mi kolega All posunul najnovšie dielo moravských FATALITY, zhostil som sa úlohy priblížiť album „Bloody Hate“ so záujmom a istou nemalou mierou zvedavosti.
Hoci je najnovší opus už štvrtým počinom tohto smrteľného zoskupenia ktoré sa na scéne pohybuje už od roku 1992 (pravda, prvé štyri roky pod silne klišéovitým menom King Death), nemal som s ich hudbou doteraz dočinenia. No takáto dlhovekosť vytvárala predpoklad, že FATALITY bude silným a životaschopným bataliónom. A dopredu musím povedať, že je to naozaj tak. Ešte skôr než sa však pustíme do samotného hudobného rozboru diela nedá mi, aby som sa aspoň na chvíľku zastavil pri grafickom spracovaní dosky. Tá je zabalená do klasického umelého obalu, ktorý je skrytý v papierovom prebale. To by teda nebolo nič zvláštne ak nerátam fakt, že vrchný obal a predná strana bookletu prinášajú každá iný výjav, ktorého spoločným menovateľom je maskovaná postava, s úmyslami jasnými už na prvý pohľad. Avšak skutočnú lahôdku prináša samotné vnútro bookletu, ktoré prostredníctvom sérií fotografií prináša takmer komixový príbeh dvoch mladých žien tešiacich sa zo života. Teda až do chvíle kým sa ich cesty stretnú s našim hrdinom. A že to pre jednu zo strán nedopadne dobre je dopredu jasné a následne to dokumentujú pribúdajúce fotografie.
Takže obal dopadol na výbornú, ale ako je to s hudbou samotnou? Zanecháva rovnako netradičný a „pozitívny“ dojem, ako samotné grafické spracovanie, alebo muzikálna stránka albumu zráža jeho úroveň kamsi do šedého priemeru? Našťastie musím povedať, že správne je prvé tvrdenie. Doska „Bloody Hate“ prináša v desiatich zastaveniach na ploche dosahujúcej 38 minút veľmi silnú a záživnú porciu toho najpravovernejšieho death metalu starej školy. Iste, FATALITY neprinášajú nič prevratné, či dokonca štýlotvorné, ale napriek tomu musím povedať, že album sa počúva počas celej hracej doby veľmi dobre, bez akýchkoľvek hluchých miest v podobe vaty slúžiacej ako bezpohlavná výplň kapacity CD. Svoje určite robí zvuk nahrávky, ktorý je štýlovo podladený, no zároveň vyvážene ostrý, takže si môžete bez problémov vychutnať každý jeden nástroj bez toho, aby ste museli jeho stopu prácne dolovať z neidentifikovateľnej zvukovej gule. A za seba môžem povedať, že sa určite oplatí zamerať sa na prácu bicích a basgitary.
Death metal v podaní FATALITY sa nevyznačuje ani tak prehnanou snahou o dosiahnutie čo najtechnickejšieho vyznenia, z ktorého by sa v konečnom dôsledku stala nekonečná snaha hudobníkov o ukážku svojich možností, ale ani závodmi v nemennej a ubíjajúcej rýchlosti. „Bloody Hate“ je niekde uprostred. Jednotlivé songy sa pohybujú v rozmedzí štyroch minút a táto plocha poskytuje dostatočný priestor na vybudovanie skladieb, ktoré svojou stavbou nemôžu nudiť. Tam, kde je to potrebné nájdete klepačky v tom najrýchlejšom tempe, ktoré však v tej správnej chvíli vystrieda stredné, či miestami až doomovo ťahajúce sa tempo, ktoré poskytuje dostatok miesta pre jednoduché, ale plne funkčné podmanivé melódie. A to nehovorím o záležitosti „Suffer The Children“ z dielne samotných Napalm Death, ktorá do celku bezproblémovo a nerušene zapadne. No nejdená sa ani zďaleka o jediný okamih, na ktorý sa oplatí zamerať. Napríklad hneď druhá záležitosť v poradí „Bad Religion“ prekvapí úvodným riffom, ktorý mi vždy pripomenie song „Devil´s Island“ z dosky „Peace Sell´s… But Who´s Buying?“ amerických Megadeth, alebo záverečné, mierne orchestrálne „Outro“. Keď však mám hovoriť o jasnom vrchole opusu, tým je pre mňa nepochybne skladba „Ted Bundy“, ktorá sa dá v rámci žánru označiť za ozajstnú a jasnú hitovku. Hlavne refrén „Pornography, brutality, violence and sex“ je niečo, čo ma vždy spoľahlivo dostane.
FATALITY ponúkajú prostredníctvom dosky „Bloody Hate“ naozaj solídne a kvalitné death metalové dielo, ktoré nemôže sklamať žiadneho fanúšika prisahajúceho na pôvodnú a nefalšovanú podobu kovu smrti. A v tom tkvie jeho ozajstná a nemalá sila.
Dagon