V celom spletitom labyrinte stoviek hudobných žánrov a ich rôznorodých bizarných kombinácií má ambient trochu jedinečné postavenie. Mám na mysli fakt, že na rozdiel od rocku a metalu, v ktorých sú určité pravidlá a zákonitosti pomerne pevne dané už desiatky rokov je to práve táto klávesová odnož, kde môžete nájsť nejeden prekvapivý zvrat a nečakaný smer. Alebo – povedané inak – práve ambient je cesta, na ktorej si výsledkom nemôžete byť nikdy dopredu celkom istí.
Keď už teda hovoríme o tejto milovanej, ale mnohokrát nepochopenej a nenávidenej hudobnej škatuľke, jedným z mien, ktoré si za pomerne krátku existenciu vydobyli svoje pevné miesto na domácej Česko – Slovenskej scéne je určite aj dvojica Jindřicha a Lucie Spilkových, známa pod titulom DRUHÁ SMRT. A keďže toto teleso sa už na našich stránkach predstavilo formou rozhovoru, nastal ten pravý čas pozrieť sa trochu bližšie na ich najnovší počin ukrytý pod titulom „Occurrentium“.
Nové, niečo málo cez polhodinku trvajúce aktuálne EP predstavuje vyvrcholenie mini albumovej trilógie započatej dielom „Recurrence“ a pokračujúcej cez druhú kapitolu „Transcurrence“, aby vygradovala v tomto treťom zastavení tvoriacom zároveň Pečať celého príbehu. A treba povedať, že príbehu vskutku dokonalého a podmanivého. No kým sa pustíme do rozboru tejto poslednej etapy, priblížme si trochu samotný štýl, ktorý DRUHÁ SMRT ponúka. Áno, ako už bolo povedané, táto dvojica prináša vo svojich dielach zasnené ambientné plochy, no pod týmto označením si nehodno predstavovať produkciu, akou sa svetu predstavil nórsky troll Mortiis. Nie. DRUHÁ SMRT vykresľuje svoje snové vízie úplne inými prostriedkami. Ich štýl skôr možno definovať ako maximálne minimalistickú odnož tohto žánru, nezriedka s presahom do kráľovstva noise. No napriek tomu (alebo možno práve preto) majú ich diela tú moc, vtiahnuť vás hlboko do svojho vnútra a tam vás opantať silou, pri ktorej ľahko zabudnete na zhon okolitého sveta.
Ako už bolo naznačené, „Occurrentium“ predstavuje záverečnú kapitolu jedinečnej trilógie a tento fakt zdôrazňuje už samotné grafické vyvedenie trojice EP. Ak totiž jednotlivé obálky postavíte vedľa seba vykazujú jasnú paralelu, aby tak ešte viac zdôraznili vzájomnú spojitosť. No čo je oveľa dôležitejšie, táto nadväznosť je okamžite prítomná aj v samotnej hudobnej náplni. No zároveň je každé z troch zastavení o poznanie iné. Kým totiž v prvej časti „Recurrence“ bola citeľná istá, aj keď nepatrná nádej v podobe prchavého svetielka na konci tunelu, dvojka „Transcurrence“ túto nádej dokonale a navždy pochovala svojou 100% negativistickou náplňou. A aktuálna trojka? „Occurrentium“ predstavuje akési zmierenie sa s nastávajúcim Koncom prezentované kľudným a vše objímajúcim objatím pokojnej a všadeprítomnej smrti. Všetky štyri tracky („Negativia“, „Pilgrimagia“, „Occurrentium“ a „Dazain“) nepredstavujú štyri samostatné kúsky, ale skôr jednotlivé zastavenia jedného jediného obludného a makabrózneho celku. Hlboké dunenie ženúce sa na vás ako mohutná čierna vlna bezodnej negativity nad ktorou sa tu a tam vznášajú apatické hlasy proklamujúce príchod neodvratného Konca. Toto je skutočne ten posledný a najkrajnejší vesmír, z ktorého už nie je žiadneho úniku. Stvorila teda DRUHÁ SMRT nakoniec svoje najdokonalejšie dielo? Možno áno, ale ten, kto prepadne jeho kúzlu už nenájde cestu späť, aby tento Vrchol zatratených niekomu zvestoval. A čo sa mňa týka, do tejto bezodnej priepasti ultimátneho zúfalstva padám opakovane a k smrti rád.
Trilógia zmaru v podaní Druhej Smrti je teda dokonaná. No podľa slov jej samotného Tvorcu to nie je ani zďaleka koniec príbehu a ja už dnes čakám na jeho ďalšie jedinečné a povznášajúce pokračovanie.
Dagon