Vždy, keď sa mi do rúk dostane neznáma nahrávka z domácej slovenskej alebo českej produkcie, pristupujem k nej s ťažko definovateľným, ale predsa len o kúsok väčším zaujatím, ako je tomu v prípade zahraničných akvizícií. A je naozaj neľahké povedať, prečo tomu tak je. Možno je to určitá hrdosť na to, že (v mnohých prípadoch) kvalitné a pozoruhodné výtvory dokážu vzniknúť aj v domácich podmienkach, ba čo viac – neraz tieto opusy prekonávajú tie zahraničné o celé svetelné roky. A ak sa navyše niektorá mladá grupa rozhodne v dnešnom digitálnom svete svoje snaženie zvečniť v podobe klasického CD nosiča a na dôvažok vo svojej vlastnej réžií, považujem to za naozaj dostatočný dôvod, aby bola takáto nahrávka propagovaná všetkými dostupnými spôsobmi.
Všetky vyššie uvedené slová sa dokonale hodia aj na mladú kapelu zo Záhoria DOWN TO HELL a ich debutové snaženie sa v podobe diela „V zajatí temnoty“. A keď spomínam debut, v tomto prípade to platí dokonale, keďže tomuto opusu nepredchádzal žiadny záznam z kategórie demo nahrávok. Teda aspoň nie v oficiálne šírenej podobe. Z tohto hľadiska teda predstavuje kolekcia „V zajatí temnoty“ naozaj životaschopný a prekvapivo vydarený hudobný kus. Niežeby sa nejaké to nováčikovské zaváhanie nenašlo – to rozhodne nie, ale všetky tieto detské choroby sú dostatočne vyvážené celkovým výsledkom z ktorého navyše cítiť nesmiernu chuť z hrania a radosť z toho, byť súčasťou scény. A ak k tomu prirátam výslednú zvukovú podobu albumu, ktorú nemôžem nazvať inak ako uchu lahodiacou (zvlášť v kombinácií s tým, že sa jedná o spomínaný debut), nemôžem celok hodnotiť inak ako pozitívne.
Dosť bolo teda úvodných chválospevov a poďme sa bližšie pozrieť na to, čo DOWN TO HELL prináša. Tu sa však musím priznať, že prvé vizuálne zoznámenie sa s doskou nezanechalo vo mne príliš pozitívny dojem. Grafická úprava titulného coveru spolu s fotografiami v booklete a faktom, že kapela produkuje niečo, čo by sa dalo súhrnne označiť symfonickým čiernym kovom vo mne nevyvolávali príliš pozitívne asociácie. Skúsenosť totiž našepkáva, že podobné spojenie väčšinou nedopadá príliš šťastne. No v tejto fáze ešte nedostala hlavné slovo tá najpodstatnejšia zložka a tou je hudba samotná. A musím dopredu povedať, že tá poľahky zanechala všetky prvotné rozpaky ďaleko za sebou.
Úvod tejto kolekcie patrí klasickému intru nazvanému príznačne „Ticho pred búrkou“, ktoré sa dá zaradiť do kategórie klasického štandardu. Príliš neosloví, no na druhú stranu dokonale poslúži tomu, čomu má slúžiť – pripraviť poslucháča na to, s čím bude mať po jeho doznení dočinenia. A to príde s príchodom prvého plnohodnotného kusu „Pán vetra, búrky a mrakov“, ktorý zároveň vyčerpávajúco zodpovie otázku, čo DOWN TO HELL ponúka. Vskutku, jedná sa o klasický atmosférický black metal, či ešte lepšie súmračný kov v podobe, v akej ho pred takmer štvrťstoročím pomáhala definovať Kolíska špiny. Odkaz Cradle Of Filth je mocný a všadeprítomný a najviac je s určitosťou cítiť vo vokálnom prejave spievajúceho gitaristu Kaniho, ktorý sa podľa môjho názoru štylizuje do Daniho podoby miestami až príliš (mimochodom, aj samotná podoba mien mi pripadá až príliš blízka na to, aby to bola náhoda). No na druhú stranu sa nedá povedať, že by bol „V zajatí temnoty“ album, ktorý znesie hanlivé označenie lacnej kópie. DOWN TO HELL totiž na rozdiel od svojich britsko-českých vzorov ponúka jednoduchšie, prehľadnejšie a sčasti kolovrátkovitejšie kompozície (čo však napodiv pokladám za ich veľké plus) a miestami mi pripomínajú tvorbu zabudnutých Portugalcov In Darkness… (kde je im dnes koniec?). Inak samozrejme v súlade s daným žánrom Kaniho hlas nie je ojedinelým vokálnym prispením a v skladbách mu konkuruje svojim „clean female“ vokálom speváčka Maťa. Občas tento dialóg mierne zaťahá za uši, no väčšinou sú ich vzájomné dialógy zvládnuté v dostatočnej miere, aby miestami prekvapili svojou naliehavosťou. V tomto smere sa ako najlepšie zvládnutá javí tretia v poradí „Skazení“, kde vzájomné dopĺňanie hlasov radím jednoznačne do kategórie dokonalých. Jednotlivé songy (celkovo ich na doske nájdete osem plus spomínané intro) idú podľa totožného a osvedčeného rukopisu, čo doske dodáva želaný pocit zomknutosti a kompaktnosti, hoci (hlavne v druhej polovici) im miestami citeľne dochádza dych. No tento nepriaznivý dojem dokonale zahladí rozlúčková „Drak“, kedy opäť všetko funguje tak, ako má. Kapela počas celej takmer hodinovej hracej doby pôsobí dostatočne zohraným dojmom pričom dokazujú, že svoje nástroje zvládajú tak, aby im hudobné vyjadrovanie sa nerobilo žiadne problémy.
Tak. S hodnotením nahrávky som takmer na konci a záverom by som zmienil jednu jedinú vec, ktorá v mojich očiach predstavuje niečo, čo celkovo výborný dojem z dosky zhadzuje o značný kus nižšie. A týmto kameňom úrazu je textová náplň albumu. Nie, nevadí mi ani tak námet jednotlivých songov, ale kostrbatá a miestami žalostná úroveň ich prevedenia. Veľkým plusom je to, že DOWN TO HELL sa rozhodli pre rodný jazyk, no výsledok so svojimi miestami až detskými veršovankami tento pôvodne dobrý zámer dokonale pochováva. Osobne dávam prednosť viacvýznamovej lyrike, ktorá ponúka poslucháčovi (a v tomto prípade aj čitateľovi) dostatočný priestor pre vlastnú interpretáciu toho, čo autor ponúka. A v tomto smere ešte má DOWN TO HELL do budúcnosti veľa čo doháňať.
Ako teda zhodnotiť v kocke to, čo „V zajatí temnoty“ ponúka? Ak sa na album pozeráme ako na prvý (a dúfam že nie zďaleka posledný) miľník na hudobnej púti, musím ho jednoznačne hodnotiť ako rázne vykročenie správnym smerom. Iste, prvé kroky bývajú zväčša neisté, no v tomto prípade to nie je nič, čo by sa s trochou vôle a snahy nedalo prekonať. Každopádne sa jedná o poctivý prísľub vecí budúcich.
Dagon