Sú kapely, ktoré si držia svoj nadštandard počas celej svojej hudobnej kariéry, ktorá nezriedka presahuje obdobie troch či štyroch dekád. A potom sú také, ktoré zažiaria jedným či dvoma albumami a nech následne vydajú dielo hocijakej kvality, už naveky na nich zostáva stigma prekliatia toho konkrétneho Opusu Magnum, ktorého tieň s pribúdajúcim časom mohutnie a černie. A jednou z tejto sorty skupín je určite aj moravský CITRON. Schválne sa skúste spýtať hudobného pamätníka, ktorý zažil zlaté osemdesiate a stavím sa s vami, že čo sa týka tohto zoskupenia, bude vždy citovaná doska „Plni energie“ alebo „Radegast“.
No v čase vydania prvého zmieneného mala táto squadra za sebou už plné desaťročie existencie a na konte debutový zásek „Obratník Raka“. Iste, k pravovernému metalu tak, ako ho prináša už spomínaný kus „Plni energie“ bolo ešte veľmi ďaleko a mnohí by pri počúvaní tohto soft rockom naplneného albumu iba neveriacky krútili hlavou. No stačí si porovnať napríklad záležitosti „Rocka-Rolla“ a „Painkiller“ a hneď je jasné, že CITRON vo svojom vývoji a dlhom hľadaní tej správnej metalickej cesty rozhodne neboli jediní.
„Pamatuji si na jednu srandovní příhodu, když jsme začínali v klasické sestavě někdy v roce 1983. Tenkrát jsme zkoušeli v Ostravě-Mariánských horách a Standa měl vždycky na zkoušce takový typický postoj, kdy měl ruce sepnuté za zády v otevřenou dlaň. No a Vašek, v kapele největší šprýmař, si sundal kalhoty a do těch dlaní mu v nestřeženou chvilku strčil své přirození. Standa to chvíli žmoulal v ruce a když zjistil o co jde, byl z toho pochopitelně velký poprask. A já když si na to vždycky vzpomenu, tak se musím strašně smát.“
(Radim Pařízek)
No medzi „Obratníkem“ a „Energii“ stále zostávala prázdna diera plná až dodnes nezmapovaného obdobia, kedy sa medzi rokmi 1982 a 1985 sformovala (dnes) už klasická zostava a náhly gejzír nespútanej energie dal v priebehu troch rokov vzniknúť nielen legendárnej metalovej dvojke, ale aj množstvu songov, ktoré boli až doteraz záležitosťou zopár singlov a väčšinou zostávali iba dobre utajeným tipom pár šťastnejších. A ja, počúvajúc tento chýbajúci medzičlánok, ktorý mal byť nástupcom legendárneho debutu, no doba a režim mu nepriali, sa prenášam späť do tej zlatej a nádhernej éry. A tá nákazlivá radosť z hrania a všeobecná pohoda, ktorá na mňa sála z výstavne prevedeného bookletu sa v naozaj neľudských dávkach valí aj zo samotnej nahrávky.
„Jen si od plic zanadávej“ je presne ten medzistupeň, ktorý dokazuje, že ten prerod z rocku k metalu nebol určite žiadny chladný kalkul, ale úplne prirodzený vývoj. Áno, na jednu stranu tvoria CD rockové záležitosti typu „Kamaráde, na pomoc tě volám“, „Jenom já sním“, či „Zítra, zkrátka příště“ (teda najstaršie záznamy z roku 1983), no ako roky pribúdali, pritvrdzovala sa aj celková tvár CITRONU. A to takým spôsobom, že v úvodnej pecke „Koncert“ s jasným vplyvom nemeckých ACCEPT refrén prinesie dvojkopákový záprah, ženúci na chytľavej melódií v jasných intenciách Judas Priest skladbu neuveriteľným spôsobom vpred. A to ani nehovorím o známejších záležitostiach typu „Revizor“, či „Vezmi si mě jako dárek“, alebo „Každý den“. No a to, že tá podobnosť s JUDAS PRIEST nebola určite náhodná dokladuje záverečná „V tu ránu“, ktorá bola v originále zatitulovaná „United“. CD navyše obsahuje ešte päť sympatických bonusov z ktorých tri sú krásnym svedectvom dobových koncertov a zo zvyšných dvoch určite prekvapí tvrdá prekopávka Gottovho hitu „Mistrál“.
„Jednou po koncertě přišej za Standou nějaký mladý, zmatený fanoušek a se slovy: „Láďo, můžeš se mi, prosím, podepsat?“ A Standa, úplně s ledovým klidem, povídá: „Říkej mi třeba kokote, ale už mi prosím nikdy neříkej Láďo“.“
(Jarda Bartoň)
„Jen si od plic zanadávej“ je naozaj nádherným a cenným svedectvom tej krásnej doby, kedy sa to všetko začínalo a nezadržateľne bujnelo na hard rockových základoch. Áno, okolitý svet bežal vpred nezadržateľným tempom, ale aj tu, za železnou oponou a ostnatým drôtom vyrástlo zopár prudko nákazlivých oceľových kvetov. No škoda, že dvaja z tejto klasickej päťky mojej mladosti si už so zvyškom nikdy nezahrajú. Jindra Kvita opustil kumpánov už dávnejšie a čo sa týka Standu Hranického, 7.4. sa blíži jeho prvé smutné výročie. Škoda je to o to väčšia, že (neznižujúc Křížkove kvality) ho považujem za jediného skutočného frontmana CITRON. A jedným z dôkazov pre mňa bude jeho (pôvodná) verzia songu „Už couvám“, ktorý považujem nielen za vrchol práve recenzovaného albumu, ale určite aj záležitosť, ktorá tú z Radegasta prekonáva so sympatickou ľahkosťou o celé konské dĺžky. Ešte by to chcelo CD verziu už spomínaného debutu „Obratník Raka“ a CITRON – tých hrdinov mojej mladosti, ktorí stáli v jednom rade s (polo)bohmi IRON MAIDEN a JUDAS PRIEST by som mal uzavretých…
Dagon