Dokonalé dielo definujúce to, čo znamená doom metal. Presne takto by som opísal nové, návratové EP švédskej kapely CANDLEMASS. Dielo, v ktorého existenciu by som rok dozadu ešte vôbec nedúfal. Prečo? Odpoveď na túto otázku je vskutku jednoduchá. Už pri vydaní radovky „Psalms For The Dead“ sa hovorilo o tom, že sa jedná o posledný zápis do diskografie bandy. Vzápätí rady kapely opustil spevák Robert Lowe (je všeobecne známy fakt, že post vokalistu je achillovou pätou a prekliatím CANDLEMASS) a výhradný skladateľ Leif Edling predstavil svoj zbrusu nový projekt Avatarium. No a aby toho nebolo málo, menovanému bol diagnostikovaný chronicky únavový syndróm, čo ho (dúfajme dočasne) vyradilo z aktívneho prezentovania svojich diel na doskách znamenajúcich svet. A všetky tieto príčiny dohromady zapríčinili, že som túto moju milovanú squadru skutočne považoval za definitívne mŕtvu. No nakoniec je (našťastie) všetko inak.
Kapela totiž aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam predsa len tu a tam vystupovala naživo (záskokom za hlavný mozog boli basáci Per Wiberg, Jörgen Sandström či aktuálne Lord K. Philipson) a na uvoľnené miesto za mikrofónom sa postavil Mats Levén, dobre známy z nejedného zoskupenia. A bola to práve táto persóna, ktorá bola s príchodom aktuálneho EP „Death Thy Lover“ pasovaná do úlohy právoplatného člena. Myslím, že lepšie si Leif ani nemohol vybrať. V Matsovom hrdle sa totiž spája teatrálnosť Messiaha Marcolina s farbou a citom pre vec Roberta Loweho, čo v kombinácií s dobre zohranou nástrojovou sekciou nechalo vzniknúť naozaj pozoruhodnému 25 minútovému štvorskladbovému minialbumu.
Prvou položkou je titulná svižná stávka na jednoznačnú hitovosť „Death Thy Lover“, ktorá svojou štruktúrou a hlavne Matsovým hlasom pripomína nepochopiteľne zabudnutý skvost „Chapter VI“. Ťažko povedať, či sa jedná o úmysel alebo skôr o náhodu, ale Levénov prejav miestami takmer splýva s dávnym umením Thomasa Vikströma, ktorý svojim vokálom spomínaný (polo)zabudnutý drahokam nesmierne obohatil. A hoci sa celá takmer sedem minút trvajúca skladba ženie v pomerne svižnom tempe, jej vrcholom je akustická pasáž objavujúca sa v jej druhej polovici. Vynikajúci začiatok, no je to až druhá v poradí „Sleeping Giant“, ktorá predstaví CANDLEMASS v tej podobe, v ktorej definovali najpomalší metalový žáner. Majestátny a mohutný sabbathovský riff (koniec koncov sú v mojich očiach Švédi sabbathovejší než samotný Čierny Sabat), ktorý dokáže pohnúť Nebom aj Peklom. A kdesi v pozadí stojí Tony Iommi s diabolským úškľabkom, mávajúcim patentom na tento druh hudby.
Tretia záležitosť „Sinister And Sweet“ pokračuje v nastolenom trende s tým, že skladbu obohacujú podmanivé akustické pasáže, ktoré sa pomerne nečakane striedajú s hutnými a pomalými náladami, vďaka čomu song pôsobí ako klenot, ktorý bol pôvodne pripravený pre spomínaný Leifov projekt Avatarium. No to najlepšie nás ešte len čaká a príde to v podobe záverečného inštrumentálneho eposu „The Goose“. A je to tak jednoduché. Pomalý, hypnotický, stále sa opakujúci riff, ktorý v mojich očiach predstavuje dokonalú esenciu toho, čo robí doom metal doom metalom. A aj vďaka tomuto skvostu považujem CANDLEMASS za kapelu, ktorá je absolútnym a rýdzim stelesnením tohto najpomalšieho osudového kovového žánru. Ba čo viac, päticu hudobníkov okolo génia Leifa Edlinga pasujem na jeho samotný vrchol.
Dagon
https://www.facebook.com/candlemass/?fref=ts