O slovenské formaci ČAD se v současné době hodně mluví a diskutuje. Pokud máte tyhle Slováky stále ještě zaškatulkované v kolonce „totální bodel s nekvalitním zvukem“, tak honem rychle zbystřete svou pozornost. LP Ťažký kov“ je po všech stránkách reprezentativním kouskem s naprosto prvotřídním soundem, nemluvě o metal/crust/ punk nářezu s neobyčejně stylovými texty a nezaměnitelnými vokály. Poslouchat novou tvorbu ČAD je pro mě v současné době hotová závislost. Zkrátka hudba, jež dokáže vaše sedinky pořádně nakopnout! A jak na svou evoluci nahlížejí samotní členové ČAD? Dozvíte se z následujícího rozhovoru. Na mé otázky odpovídal Pišta (kytara, zpěv)…
Buď pozdraven v Novém roce. Jak ČAD strávili vánoční/silvestrovský čas? Vše v naprostém rodinném poklidu, anebo patříte mezi lidi, kteří se dokáží pěkně odvázat….?
Ako vždy, aj tento rok sme strávili Vianoce doma. Pohoda, stromček, darčeky, rodinné návštěvy. Silvester sa niesol v znamení obložených chlebíčov a nadávania na televízny program, čiže aj v tom sme zostali verní minulým rokom.
Úžasné :). Ale pojďme rovnou k jádru věci. Biografie ČAD je poměrně klikatá, můžeš proto v krátkosti zhodnotit vaše dosavadní hudební tažení? Přece jen se produkce ČAD v určitých fázích pozvolna měnila…
Ale hej. Keď sme zakladali kapelu v roku 1994, chceli sme hrať bigbít. Mali sme pätnásť rokov a nechceli sme byť tvrdší jako NIRVANA. Ale vieš jako to je. Naivné predstavy mladíkov dá realita na pravú mieru. Tak sa to vyvíjalo cez neumnětelský punk cez hard core, metal až po grind. Ten však nebol žiaden učebnicový, vždy v tom bolo niečo podivné. Jednoducho sme nikdy nevedeli hrať podľa vzorcov. Preto sme aj náš štýl už před rokmi nazvali RIPCORE. Celkové znenie kapely ovplyvňovali aj noví hráči. Basia, ktorá prišla v roku 98 na basu a potom Valér Tornád, ktorý prišiel na bicie niekedy v roku 2003. Ten nám dal úplne iný rozmer. Dnes nazývame svoju muziku „Skaza“.
Dokázal bys nějakým způsobem shrnout všechny skladby na LP „Ťažký kov“? Pro jakého posluchače jsou vaše nové skladby určeny?
Ja sám neviem. V prvom rade sú určené nám trom. Snažíme sa vytvárať hudbu, ktorá nám chýba. V podstate je to punk mixnutý s metalom a nasranými textami. Nahrávka odzrkadľuje všetko, čo počúvame. Ja mám rád aj také klasiky jako Karel Gott a jeho tvorba zo šesťdesiatych rokov, alebo starý OLYMPIC, ale tiež starý TÖRR a DEBUSTROL. Zo slovenských kapiel je tam TUBLATANKA, DAVOVÁ PSYCHÓZA, ZÓNA A a Ivan Krajíček. Tiež crust mordy ako DISFEAR nesmú v mojom přehrávači chýbať. Bubeník Valér a basáčka Basia počúvajú viac metalové hordy zo sveta, čiže oni tam dávajú to svoje. Nakoniec z toho vznikol „Ťažký kov“. Inak je sranda, že sa o nás začali zaujímať aj ľudia, ktorí s extrémnou scénou nemajú nič spoločné. Oslovuje ich hlavne nasratosť a drajv.
Mám pocit, že dříve byli ČAD pouze takovou okrajovou záležitostí pro grind-crust fanjšmekry a možná z toho důvodu o vás nebylo až tolik slyšet. Dá se tedy říci, že se z vaší strany zásadně změnil přístup k propagaci kapely?
Ono to nie je nijak cielené. Hráme od roku 1994 a tak sa už pár ľudí na nás namotalo. Máme svoje net stránky a hráme pár koncertov, inak nič extra. Je to skôr o tom, že si to ľudia medzi sebou odporučia. To je viac, ako mať polstranovu reklamu v Metal Hammeri… teda asi, hehe. Čo sme zásadne zmenili, je prístup k predaju. Naše nahrávky sú za dobrovoľnú cenu. Koľko máš a koľko chceš dať, toľko za CD, alebo LP zaplatíš. Odkedy to robíme takto, tak nám žiadne cédéčka pod posteľou neležia. Často sa nás na to pýtajú aj ľudia zo scény, ktorí študujú marketing, alebo ekonomiku. Nevedia pripustiť, že to takto funguje. Ale funguje to! Na hudbe nezarábame, ale minimálne náklady sa nám vrátia. Sme za to našim spriazneným podporovateľom veľmi vďační.
To je skutečně velmi pozoruhodný přístup. Mě osobně velmi překvapilo, že mix a mastering desky proběhl v USA, a to přímo Mana studiu, což je počin hodný obdivu. Jak se vám tenhle úctyhodný kousek podařilo zajistit? Dle konečného vyznění nahrávky se však vložené úsilí skutečně vyplatilo…
Hľadali sme štúdio, ktoré rozumie tvrdej muzike. Ale v tom zmysle, že urobí pekne živý a špinavý zvuk. Žiadne vyčistené digitálky. A tak sme skúsili Mana studios. Nahrávali tam CaANNIBAL CORPSE, SIX FEET UNDER, ale aj MADBALL. Tak im Valér Tornád napísal, že by sme potrebovali zmixovať a zmastrovať nahrávku a oni, že OK. Dohodli sa detaily, cena atd. Vyšlo to lacnejšie než v Nemecku, alebo Švédsku. Mali sme obavy z toho, aby nezanikol vokál. Ale pekne to pochopili, a zmixovali to tak, že je rozumieť každému slovu.
Když už jsi zmínil zpěv, tak z mého pohledu je určitě dobře, že jste se rozhodli pro slovenštinu. Budete v tomto trendu pokračovat i v budoucnu?
Jasná vec. Nie je to v tom však nijaký nacionalizmus, ani nič také. Po slovensky spievame: a) lebo neviem po anglicky; b) lebo väčšinu koncertov sme odohrali na Slovensku, na Morave a v Čechách; c) znie to netradične. Boli aj časy, keď sme nemali čo povedať, tak sme jednoducho texty nemali žiadne. Zdalo sa nám to lepšie ako silou-mocou vrešťať nejaké pseudoanglické zlátaniny – your soul, my fejs in blúúúúd! Fak desystem! Vrrrr! Takže ak bude „o čom“ tak budú texty po slovensky, ak bude „o hovne“, tak texty nebudú. Iba pazvuky. checheche
Vaše texty jsou dosti sociálně kritické, dalo by se říci až punkové. Jak ČAD nahlížejí na staré slovenské punkovky jako jsou např. ZÓNA A, SLOBODNÁ EURÓPA, EXTIP atd.? Sahají vaše zdroje inspirace právě k těmto kapelám?
Presne si to uhádol. Možno niektorí z čitateľov tohto rozhovoru vedia, ale ČAD má aj svoje punkové alter ego – VANDALI. Takže punk je u nás všadeprítomný. Aj v ČADe, aj vo „Vandaloch“. Všetky tie kapely, ktoré si napísal si veľmi vážim. S každou z nich sme už hrali a boli to naše splnené sny. A ešte DAVOVÁ PSYCHÓZA. Punk mám rád preto, lebo má nadhľad. Niekedy je naivný až primitívny, hlavne v tej starej autodeštrukčnej rovine, ale z punku všetko vychádza. V punku je nasratosť a to je základ.
Jak členové ČAD nahlížejí na tzv. sociální spravedlnost? Ledacos lze vystopovat třeba už z takové skladby „Skáza“…
Sociálna spravodlivosť je utópia. Člověk je tak nejak zvláštne naprogramovaný, že chce stále viac a viac. Byť skromný je trapné, byť chudobný je hanba. Tak je to taký šialený závod, v ktorom nie je víťaz. Teraz sa hovorí stále o kríze a že voľná ruka trhu by to všetko zachránila. Ale ktovie? Mne to pripadá jako zápas v MMA. Keď si navrchu tak rozbiješ na sračky toho, čo je pod tebou. Tak je to s bohatými, ktorí sú navrchu. Nemajú zľutovanie. Preto je kríza.
Jak bys prostému Čechovi přiblížil životní úroveň slovenského občana, pobírajícího průměrnou mzdu?
U nás je to také všelijaké. Stále je tendencia porovnávať sa s Čechmi. Ľudia hovoria, že v Čechách je lepšia životná úroveň, väčšie platy, väčšie príležitosti. Preto veľa Slovákov odchádza za lepším životom práve k vám. Napokon povedia, že je to pravda, že v Čechách sa žije lepšie. Keď takýto názor náhodou padne v nejakej verejnej diskusii v TV, alebo v novinách, tak zástancovia ekonomických reforiem kričia: „Česi si prežierajú svoju budúcnosť!“ S týmto nám zalepujú oči už dlhé roky. Podľa mňa je to tým, že sa u vás oveľa menej kradne. My máme euro, ale všetko zdraželo jak sviňa, len platy zostali rovnaké. More nezaměstnaných, ktorí žijú na hranici chudoby hovorí za všetko. Ale aj keď si to porovnáš na tej muzikantskej úrovni, čo sa týka punku, alebo metalu. Pozri jako žijú TŘI SESTRY, KABÁT a jako žije ZÓNA A, alebo SLOBODNÁ EUROÓPA. Tiež společenský kredit muzikantov, ktorý hrajú tvrdú muziku. Pepa Vojtek kráľ muzikálov. Kokos, u nás by nikto zo žiadnej metalovej kapely v muzikále hrať nemohol, pretože metalistov a punkerov tu majú všetci za debilov a „neumětelův“. Napriek všetkému to tu mám rád. Keď si mimo pretekov, keď máš svoj život a nežiješ pre produkty z reklamy, tak sa tu dá celkom pekne přežit.
Zajímavý pohled, skutečně! Nyní ovšem zpět k jádru rozhovoru. Materiál „Ťažký kov“ vyšel na krásně vyvedeném vinylu. Proč jste se rozhodli právě pro tento formát? Jde z vaší strany i o takový druh nostalgie, anebo můžeme tento postup chápat jako opozici vůči digitálním formátům?
Platňa má svoje čaro. Zvuk, materiál, obal. Je to iné ako muzika z digitálu. Ale má to jednu nevýhodu, že je to kurvadrahé na výrobu. Musíš investovať oveľa viac peňazí. Ja som platne niekedy zbieral, aj vydával, ale vzdal som to. Nechcem byť na ničom závislý. Ani na zbierke platní, ani na zbierke odznakov. Ďalší problém je, že na Slovensku nemá vynilová kultúra skoro žiadne zázemie. Pomaly sa to prebúdza, ale kto vie? Platňa má aj svoje mínusy. Nemôžem ju počúvať v aute, alebo v práci. Vtedy musí stačiť CD, MP3, bandzone a myspace.
LP deska je okrásně vyvedená, ovšem úvodní cover je hodně netradiční…
Vďaka za pochvalu. Obal má na svedomí bubeník Valér Tornád. On je vyštudovaný dizajnér, venuje sa aj kováčstvu, ilustrovaniu a rezbárstvu. Robil aj veci aj do filmov. On to vymyslel. Keď nám predostieral plán „človeka, ktorý má v hrudi zvon“, tak som si to predstavoval, že to bude nejaké podivné, smiešne, možno až trápne. Ale opak je pravdou. Na tej soche, ktorá je odfotená na obale pracoval Valér Tornád niekoľko dní. Má dokonca ľudské vlasy. Na našom fejsbuku je aj fotka Valéra kde drží tú sochu v ruke len tak nasucho. Perfektne ju nafotil, s reálnym dymom a svetlom skutočného ohňa, čiže žiadne upravovačky v počítači.
Deska vám vyšla u pro mě neznámého labelu MySleepingCat. Počítám, že se jedná o vydavatelství, jež v současné době teprve začíná…
Vydavateľstvo má starý kamoš Josip. Presťahoval sa z Bratislavy do Brna, lebo tam má frajárku a deťátko. Garsonku v Bratislave predal a povedal si, že by niečo vydal na platni, tak nás oslovil, či by sme do toho nešli. Boli sme natešení, ale pre istotu sme ho odhovárali, aby sa na to vysral, lebo príde o dvetisíc eur. Je to však tvrdohlavý lump, a velký milovník platní, tak to nakoniec vydal. Niekoľko kusov je na priesvitnom vynile, ostatné sú čierne. Čierne sú za dobrovoľnú cenu. Zatiaľ sa to predáva v pohode a dúfame, že sa mu vložené prachy vrátia. Chcel by v budúcnosti vydať aj iné tituly, takže asi o ňom ešte budeme počuť. V blízkých mesiacoch by na platni mala vyjsť aj naša predposledná nahrávka „Súkromná vojna“. Malo by to byť splitko s matadormi Abortion.
Velice děkuji za rozhovor, pokud máš něco na závěr ohledně novinek u ČAD, určitě je můžeš zmínit…
Brácho, veľká vďaka, že si nás takýmto spôsobom podporil. Veľmi si to vážime. Držíme ti palce, nech ti všetko vychádza a nech nestratíš nadšenie pre „vec“ extrémnej muziky. Ak by nás chcel niekto zavolať na koncert, radi prídeme. Nafta a sójový guláš sú podmienkou, hehe. Buďte zdraví!
ALL
http://mysleepingcat.wordpress.com/