Tak a sme svedkami konca ďalšej z radu tých najväčších legiend. Raz to muselo prísť. A prišlo to práve teraz. Tak ešte raz naposledy. Naposledy? No, poznáte to. Boli sme toho svedkami už neskonale veľa krát a vždy podľa navlas rovnakého scenára. Kapela končí, nasleduje rozlúčkové (podľa možnosti vypredané) turné, aby prišlo po viac či menej dlhej dobe ku glorifikovanému a ostro sledovanému réunionu. No tentoraz je to naozaj trochu inak. Stačí si uvedomiť vek, či nedávne zdravotné komplikácie jedného z hudobníkov a najnovšie hudobné dielo BLACK SABBATH nazvané prozaicky „The End“ sa razom javí v celkom inom svetle. A Ozzy Osbourne (či skôr jeho manželka – digital bitch Sharon) ako aj Tony Iommi sa vyjadrili jasne. Tentoraz je to už naozaj definitívne.
Aby však nadchádzajúce posledné turné bolo jedinečné ešte viac, pripravili Sabs spomínanú novú nahrávku. Či skôr staronovú. Aktuálna kolekcia prezentovaná ako EP obsahuje štyri nové skladby doplnené kvartetom živých songov. A to všetko zabalené do štýlového čierno-červeného obalu ktorému dominuje sivé logo z dosky „Master Of Reality“ spolu s červenou lebkou pochádzajúcou z čias „Sabbath Bloody Sabbath“. To podstatné sa však skrýva vo vnútri.
Ako som spomínal, toto „ípko“ (dosahujúce hrací čas atakujúci plnú hodinu) je rozdelené na štúdiovú a koncertnú časť. A tu začali moje obavy. Totiž jediná doska BLACK SABBATH, ktorá mi dodnes nesadla je práve tá posledná „13“. A štyri nové songy nie sú ničím iným, ako pozostatkom nahrávania tejto (pre mňa) nešťastnej trinástky. Takže moja počiatočná skepsa bola na mieste. A hneď úvodná, sedem a pol minúty trvajúca záležitosť „Season of the Dead“ naplnila moje obavy a neslávne očakávania. Song pokračuje presne tam, kde 13-tka skončila. Opäť to pomalé, mdlé tempo, šedivé riffy až príliš pripomínajúce vlastnú minulosť, nenápadité bicie Brada Wilka, Ozzyho miestami až otravný starecký vokál a úplná neprítomnosť klasického splašeného gitarového sóla Tonyho. Jediné čo šľape tak ako má, je Geezerova basa, spoľahlivá ako vždy. No bolo by predčasné zahadzovať nosič v diaľ. S príchodom nasledujúcej „Cry All Night“ sa začne latka kvality dvíhať tým správnym smerom. Skladba, hoci pokračuje presne v stopách svojho predchodcu v rovnako pomalom tempe (tak, ako celá nahrávka) obsahuje totiž to „niečo“, čo úvodnému kusu chýbalo. A hoci sa na prvý pohľad nezmenilo nič, počnúc týmto songom ma „The End“ baví neskonale. Síce je jasné vykrádanie vlastnej prastarej minulosti, vrátane toho dobre známeho zvuku 
umieračika vystupujúceho spod príkrovu hustého dažďa v samotnom závere skladby, no kto iný ako BLACK SABBATH má na také čosi právo? A navyše, ten skutočný vrchol ešte len príde prostredníctvom nasledujúcej „Take Me Home“. To je Sabs ako v zlatých sedemdesiatych. A je to rovnako parádna jazda, ktorej nechýba moment prekvapenia v podobe akustického sóla, kým si to rytmická sekcia mydlí nerušene ďalej. Skvelé a podmanivé. Záverečná štúdiovka „Isolated Man“ je trochu v jej tieni, ale v priamom súboji obstojí so cťou. Iste, „13“ ani „The End“ neprinášajú absolútne nič nové a Sabati navyše (tak ako som spomenul vyššie) až príliš vykrádajú sami seba. Ale na druhú stranu – sú to práve oni, ktorí tento druh hudby priviedli k dokonalosti. Jediné čo ma zaráža je, prečo minimálne skladby „Cry All Night“, „Take Me Home“ a „Isolated Man“ neboli súčasťou dosky „13“, keďže ju poľahky prevyšujú.
Zvyšná štvorica predstavuje koncertnú podobu osvedčených flákov „God Is Dead?“, „Under The Sun“, „End Of The Beginning“ a „Age Of Reason“. Teda jeden song z dosky „Volume 4“ a zvyšok z trinástky. Najslabšia, kvôli zvuku a prevedeniu je prvá spomínaná na ktorej počuť že Sabati (a hlavne Ozzy) jednoducho nemali svoj deň. A navyše pôsobí rušivo aj fakt, že nahrávka je stopnutá až potom, čo Osbourne oznámi nasledujúci song koncertu „Dirty Women“. Zvyšné tri veci sú na tom o poznanie lepšie, pričom jasne vyhráva klasika „Under The Sun“.
Ak je toto naozaj posledný oficiálny záznam BLACK SABBATH, myslím, že kapela odíde so cťou. No aj tak by som oveľa radšej privítal ešte jedno kompletné štúdiové dielo. No ak by k tomu predsa len neprišlo, fanúšikovia možno nemusia zúfať úplne. Hovorí sa totiž o reálnej možnosti opätovnej spolupráce medzi Tonym Iommim a Tonym Martinom. A ak by to bola pravda, bola by to vskutku hudobná udalosť roka.
Dagon