
Je až neuveriteľné, že táto doska ku ktorej mám ja osobne veľmi špecifický vzťah, začala vznikať ešte pred štartom turné k albumu „Dehumanizer“. Iommi a Butler vtedy tajne lákali Tonyho Martina aby prišiel prespievať spomínanú foršňu, no neskôr predsa len neodolali návratu starých čias z obdobia „Mob Rules“. Obaja ale vtedy počítali s možnosťou opätovného spojenia s Martinom. A tak, keď odišiel Dio, cesta k jeho návratu bola otvorená. Spevák to neskôr zhrnul nasledovne: „Nemôžem povedať, že mi vyhadzov z kapely urobil ktovieakú radosť. Nemal som ale v úmysle sedieť a plakať nad rozliatym mliekom. Rozhodol som sa, že nahrám sólový album. Získal som zmluvu s Polydor Records a na doske so mnou hralo ďalších 43 hudobníkov, medzi nimi aj Brian May. Čoskoro bolo jasné, že Sabati urobili chybu, tak mi zavolali že by boli veľmi radi, keby som sa vrátil a pokračoval. Také veci sa vo svete rock´n´rollu stávjú, je to samý incest.“ Do zostavy sa vrátil aj dlhoročný klávesák Geoff Nicholls (aj keď naďalej bez kreditu za autorstvo skladieb) a za bicie usadol Bobby Rondinelli. Skupina sa teda zatvorila do štúdia Monmow Valley vo Walese, kde začala novinka postupne vznikať. Ale je pravdou, že Bobby z toho veľkú radosť nemal. „Z toho štúdia som už dosť šalel, pretože cez víkend sa všetci vracali domov a ja som tam zostal trčať s tým mladíkom, štúdiovým technikom Darrenom. Nebol tam ktovieaký veľký výber, čo by sa dalo robiť.“
Doska, ktorá nakoniec vznikla patrí jednoznačne k tým najkvalitnejším a je až zarážajúce s akou pravidelnosťou je prehliadaná a stojí v tieni iných, v niektorých prípadoch o poznanie menej kvalitných albumov. Opus podľa mňa disponuje jednou silnou devízou a tou je majstrovské prepojenie výpravnosti a rockovej pompy prezentovanej zápismi ako „Headless Cross“ či „Tyr“ na jednej strane a modernej tvrdosti a hrubej sily, ktorá zostala z „Dehumanizer. Album vládne rýchlymi vypaľovákmi akými sú úvodná „I Witness“, či „Psychophobia“, oplýva dokonale vygradovanými baladami „Dying For Love“, či polobaladami „Cross Of Thorns“ alebo „The Hand That Rocks The Cradle“, ponúkne čistokrvný hard rock „Back To Eden“, „Evil Eye“ alebo „Cardinal Sin“ a navrch pripomenie najstaršiu minulosť súboru v podobe „Virtual Death“ a „Immaculate Deception“. Verte mi, stačí iba dať doske šancu a tá vás opantá mocným kúzlom, z ktorého už nebude cesty von.

Perličky okolo „Cross Purposes“
Geezer Butler, za Ozzyho éry hlavný textár prenechal tentoraz takmer všetku prácu Tonymu Martinovi. Jediná vec, ktorá je lyricky kompletne jeho je záležitosť „Virtual Death“.
Texty sa tentoraz zaoberajú takmer výhradne realitou. Song „I Witness“ hovorí o starom ráde Amish a jeho úplnej izolácií od modernej spoločnosti, „Cross Of Thorns“ pojednáva o situácií v Severnom Írsku a „Psychophobia“ o texaskej katastrofe známej ako Obliehanie Waco. „Dying For Love“ opisuje vojnový konflikt v Juhoslávií, „The Hand That Rocks The Cradle“ o ženskej sestre, ktorá zabila v nemocnici dvanásť detí. No a „Cardinal Sin“ pre zmenu o írskom katolíckom biskupovi Eamonovi Caseyovi, ktorý skrýval 21 rokov svoje nemanželské dieťa.
Song „Cardinal Sin“ sa mala pôvodne volať „Sin Cardinal Sin“, ale pri výrobe bookletu prišlo k tlačovej chybe.
Na písaní skladby „Evil Eye“ sa podieľal Eddie Van Halen, ktorý do nej nahral aj gitarové sólo.
Pôvodný názov dosky bol „Souled-Out“.
Na japonskej verzii sa nachádzala vynikajúca bonusová skladba „What´s The Use“.
Takmer identický obal zdobí singel Scorpions „Send Me An Angel“ z roku 1991.
Z turné vzniklo živé video a live CD s názvom „Cross Purposes – Live“.
Dagon